Zásady pre vytvorenie a prevádzku životaschopnej včelnice
Slovensko je krajinou s veľmi pestrou včeľou pastvou, dlhou tradíciou včelárenia ako jedným z najstarších zamestnaní našich predkov. Časy sa menia a tak v dnešnej digitálnej dobe sa musíme starať o to, aby odbor „neukradli“ špekulanti. Včelárenie od južných agátových oblastí pri Dunaji s nadmorskou výškou okolo sto metrov až po úpätia tatranských štítov garantuje veľkú pestrosť slovenských medov. Žiaľ, tmavých lesných, medovicových medov ubúda a znáška z nich sa vydarí len s každým piatym rokom.
Čo sa týka počtov chovaných včelstiev jednotlivými včelármi, v prevahe sú drobní včelári s niekoľkými desiatkami včelstiev. Fariem s počtami nad stopäťdesiat včelstiev je iba niekoľko percent z celkového stavu. Pokračuje sa v tradícii našich dedov a otcov, ktorí si príjmami zo včelárenia vylepšovali rodinný rozpočet. Početnosť chovov a príjmov z nich obmedzoval i ekonomický systém socialistického zriadenia. Následkom toho bolo, že zo včelstiev sa viac vyberalo a menej sa vracalo, ako by sa bolo patrilo. Na nápravu situácie sme mali viac ako tridsať rokov, no nič podstatné sa nezmenilo. Aktuálne sa k sťaženiu pridala i súčasná inflácia a ekonomická stagnácia, čo investičný dlh odboru ešte zvýšia. Celospoločenský prospech včelárskeho odboru, ktorého hodnota nepozostáva len z vyprodukovaného medu, ale podstatu tvorí vysoká pridaná hodnota v udržiavaní ekologickej rovnováhy, sa prehliada ako samozrejmosť fungujúca automaticky. Pritom predstavuje zhruba tritisíc €/včelstvo/rok. Ľad pod nami sa bude iba stenčovať, ak sa progres odboru v okolitých krajinách bude zvyšovať, a u nás si budeme iba podriemkávať.
V predaji dovozových medov preberajú iniciatívu obchodné reťazce, no i u nás už začínajú podnikať subjekty – rozmiešavači medu. Kilogram slovenského medu nemožno vyprodukovať za 3,20 eura, napriek tomu je v reťazcoch za túto cenu v ponuke... Ako z kola von? Riešenie by sa našlo, len treba byť pri jeho realizácii dôsledný. Tých málo prostriedkov, čo slovenské včelárstvo má ročne k dispozícii, možno rozdeliť i rozumnejšie. A tým pomôcť ceste k reálnej budúcnosti včelárstva na Slovensku ktoré si neuvedomuje na akom tenkom ľade sa nachádza.
Na západ od nás je niekoľko krajín, v ktorých historický vývoj odboru nebol násilne prerušený zmenou spoločenského zriadenia a prirodzeným výberom sa vykryštalizovalo to najživotaschopnejšie. Funkčný vzor s reálnou ekonomikou plniacou kvalitatívne kritéria, prispôsobujúci sa požiadavkám dnešnej digitálnej doby. Je potrebné prispieť k zapusteniu silných odborných koreňov odboru, ktoré ho udržia a potiahnu dopredu i v časoch nepohody. Je k tomu dostatok vôle, alebo „sedí žaba na prameni“?
Dnešok z vtáčej perspektívy
Slovenský vidiek, kde prebieha podstata diania odboru, je z pohľadu kultúry života veľmi pestrý, rôznorodý. Čo dedina, usadlosť to iný spôsob života, iné danosti zarobiť si na chlieb náš každodenný. Z možností, ktoré prinesú hoci len euro, sa neupúšťa, nech by to pre odbor bola hoc cesta do slepej uličky. Pretože zo dňa na deň, z roka na rok - nech by už bolo predkladané riešenie potrebné pre budúcu životaschopnosť tou najreálnejšiou akokoľvek racionálnou víziou - sa smerovanie včelárskeho odboru zmeniť nedá. Chce to rozhodnutie uznať koncepciu systémového riešenia problému položenia silných základov odboru ( produkčné stredné a veľké chovy so zdravou ekonomikou a „ľahkou“ technológiou) v stabilných subjektoch odboru, ktoré budú schopné zdvihnúť reťazcami hodenú rukavicu – Slovenský kvetový med za 3,20 € za kilogram a odpovedať skutočne slovenským produktom, aj keď nie v tej istej cene.
Technológia realizovaná teraz vo väčšine chovov, vrátane tých väčších nie je totiž konečným riešením na ceste k efektívnosti a rentabilite. Prvé lastovičky z praxe ukázali, že produkovať včelie produkty možno i s väčšou ľahkosťou a jednoduchosťou.
Bolo by veľmi rozumné a prezieravé vypichnúť funkčný vzor, ktorý bude prežívať aj v najťažších časoch, keď všetko na okolí bude, žiaľ, padať a končiť. Pretože žijeme časy, keď z nastúpenej cesty musíme odbočiť, vo všetkých sférach života sa to stane, či už chceme alebo nechceme. Vzdorujeme tiež snahe bagatelizovať systémové riešenie vytvárajúce pevný koreň odboru ako nepodstatné, konšpiráciám a spravodajským hrám navodzujúcim prax „žiť na dlh“, „žiť z rúk do úst“.... Konzervácia existujúceho stavu škodí budúcnosti odboru. Našim vnukom chceme niečo zanechať, nie sme predsa poslednou generáciou slovenského včelárstva.
Po každej kríze prichádza oživenie, vždy to tak bolo. No i na oživenie sa treba pripraviť. Je potrebné zamedziť tomu, aby slovenské včelárstvo neovládli špekulanti. K tomu netreba univerzitu, postačuje obyčajný zdravý sedliacky rozum, prístup dobrého gazdu, starostlivého hospodára, jednoducho a účinne. Prečo u nás väčšie chovy nerastú? Dôvodom je chýbajúca tradícia ako tieto samofinancujúce jednotky udržať pri živote a naše tradície v odbore. Naši otcovia nič také nerobili a socialistické včelárske farmy bývalých JRD, ŠM či bývalých Štátnych lesov boli skôr na okrasu ako na rentabilitu. Ich straty vykrylo obilninárstvo.
Nech už obraciame kartu súčasného slovenského včelárstva v ruke hocijako, skúšame a konfrontujeme možné varianty, nakoniec to bude tá alternatíva, ktorú nastolí prirodzený vývoj, sám život, či sa nám to bude páčiť, alebo nie – regionalizmus. Lebo s kolektívnou súdržnosťou, ktorá by pomohla všetkým, nemožno vôbec počítať. Bude len správne, a veci sa dajú na poriadok, keď odbornosť a dobré hospodárenie nadobudnú uznanie, ktoré im patrí. Veci sa zostrujú: prežili sme rok (ešte to nie je isté...) so spálenou peľovou pastvou v období, keď sa zakladá gro plodu budúcej dlhovekej generácie včiel, cena cukru stúpla z päťdesiatich centov na euro päťdesiat (doteraz...) a isté je, že „ bude ako nebolo“.
Základy ekonomickej funkčnosti chovu
- V podmienkach Slovenska sú a môžu byť na určitý, avšak nie dlhý čas zdrojom vedľajších príjmov včelára, popri hlavnom zamestnaní, bez rezerv na krytie zvýšených nákladov vstupov a réžií. (Do úvahy musíme brať aktuálny ekonomický vývoj, ktorý sa bude ďalej zostrovať, a aký to bude mať dopad na životaschopnosť včelníc s počtami niekoľko desiatok včelstiev ( vyššie počty si už vyžadujú stály dohľad.) Menšie včelnice majiteľ ešte stíha ošetrovať po pracovnom čase hlavného zamestnania. Včelnica postupne vracia do rodinného rozpočtu počiatočné investície, vložené do nej z rodinného rozpočtu, prináša i príjem navyše, zisk, ktorý sa neprerozdeľuje, ale všetok ide do rodinného rozpočtu na krytie bežných potrieb rodiny. Ak sa však nájde iný atraktívnejší zdroj vedľajších príjmov, napr. chov hydiny, domácich zvierat, pestovanie ovocia, zeleniny, kanárikov..., včelnica sa zlikviduje (dnes nastupujúci mladí a začínajúci).
- Z hľadiska hospodárnosti, životaschopnosti a trvalo udržateľného rozvoja včelárskeho povolania v rodine ako hlavného zamestnania jedného z členov rodiny v podmienkach Slovenska musí mať včelnica minimálne 200 produkčných včelstiev a v strednodobej perspektíve dosahovať výnosy medu 40 až 60 kg/včelstvo /rok. Jedine takto je farma schopná vykryť všetky režijné náklady pri priemernom hrubom zárobku včelára 900 -1200 Eur (USD). Včelár musí uplatňovať takú technológiu včelárenia, že tieto počty včelstiev je schopný obslúžiť sám, len pri nárazových sezónnych prácach – pri medobraní mu pomáhajú členovia rodiny. Príjmy z predaja včelích produktov musia vykryť všetky režijné náklady chovu i objektov farmy, ako i mzdu včelára. Ak si chce zachovať perspektívu, musí si tvoriť fond rezerv a fond investícií, či už oficiálne v rámci účtovníctva, alebo neoficiálne ako dobrý gazda, zhruba vo výške 10 -15 % z ročného zisku.
- Aby si zabezpečil perspektívu a minimálny štandard investícií do rozvoja včelnice, ale i aspoň priemerný životný štandard svojej rodiny, včelár musí ročne vyprodukovať minimálne desať ton (lepšie je pätnásť) ton medu, pričom aspoň polovicu z neho predá na trhu s medom ako balený za priemernú cenu 7 €/kg a druhú polovicu predá ako sudový. To nie sú čísla zo vzduchu, to je realita. A vyzerá to tak, že blízkej budúcnosti ani to nebude postačovať, pokročiť bude treba na ceste diverzifikácie.
- Globalizácia trhu s včelími produktmi, falšovanie medu, chemizácia poľnohospodárstva, ubúdanie včelej pastvy, nové choroby včiel... sú faktory zvyšujúce mieru rizikovosti včelárenia na Slovensku. Preto musí včelár siahnuť hlbšie do úľa po ďalších včelích produktoch – diverzifikovať ponuku. Včelí peľ obnôžkový, včelí peľ plástový – perga, propolis, materská kašička, včelí jed či úľový vzduch... sú ďalšie hodnotné produkty, tak po biologickej stránke prínosu pre ľudský organizmus, ako i z hľadiska pridanej hodnoty. Potenciálnych zákazníkov treba s nimi oboznamovať, pretože výnosmi z ich predaja v širšej miere možno zabezpečovať ekonomické pozadie včelnice, farmy.
- Rast včelnice treba plánovať. Mal by byť v súlade s odborným rastom včelára, najmä po praktickej stránke, zvládať nové výzvy prinášajúce dobou – predovšetkým po stránke zdravotného stavu včelstiev. S desiatkami včelstiev sa musí narábať inak ako so stovkou a vyšším počtom produkčných jednotiek. Čeliť aktuálnym výzvam na trhu s včelími produktmi si vyžaduje zvládať 250 - 300 včelstiev jedným včelárom, ak je plne zdravý. Príliš rýchly rast (bez potrebných skúseností) plodí fenomén nezvládnutia vlastného rastu, kolaps včelnice pre nezvládnutú technológiu. Rizikom je najmä nezvládnutie zdravotného stavu včelstiev.
- Včelár z povolania, rodinná včelárska farma - zdôrazňujem rodinná, lebo iná sa pri mentalite a kultúrnych zvyklostiach našinca nedá zvládať a vyúsťuje do konfliktov a výpovedí. Väčšie chovy si popri odbornosti, ktorá je na prvom mieste, vyžadujú tiež priestorové a strojno–technické vybavenie, ktoré sa v slovenských podmienkach - možných ročných výnosoch z včelárenia, dá nadobudnúť iba postupne. Finančné domy na včelárske projekty, pre vysokú mieru rizikovosti v návratnosti, neposkytujú pôžičky, úvery. Preto je na Slovensku tak málo včelníc dostatočne technicky vybavených. Kapitálová sila odboru ako celku je veľmi nízka. Odbor sa utápa v malosti. Včelárske subjekty nemajú účtovnú históriu, sú v plienkach, a preto tu nie je možnosť čerpania z Európskych dotačných programov pomoci pre poľnohospodárstvo. Nie je však vytýčený ani vzor, príklad ktorý by sa mohol nasledovať, hoci niekoľkými bielymi vranami Slovensko disponuje. Nepripúšťa sa, že včelár môže zvládať i štyristo produkčných včelstiev. V praxi to nie je nie celkom tak – všetko záleží od uplatňovanej technológie, rozhodujúcou je veličina času na zvládanie jedného včelstva. V súčasnosti, keď sa Európa zmieta tak v kríze hodnôt, ako i materiálovej kríze, sú príležitosti na budovanie väčších chovov, vybavených rodinných včelárskych fariem minimálne.
Investície do farmy
Z hľadiska dispozičných potrieb v objektovom vybavení farmy je potrebné počítať s dvoma m2 celkovej podlahovej plochy na jedno včelstvo, čo nám pri 300 – 400 včelstvách na farme vykresľuje pôdorys haly, včelárskeho domu s rozmermi 40x20 m, z časti podpivničenej a s využitím podkrovných priestorov. Hala s plnou priechodnosťou, pre stredne veľké nákladné auto, v šírke desiatich metrov sa následne rozčlení na špeciálne priestory - medáreň, plniareň a baliareň medu, sklad hotových výrobkov, chladené boxy rámikov, tepelná komora, sklady nadstavkov a úľových súčastí, šatne, sociálne zariadenia, ráta sa i malou kuchyňou pre stolovanie. Je to podstatná potreba včelára, bez ktorej farma nemôže existovať. Včelár v našich podmienkach si to uvedomí až vydrží v raste a dorastie na 300-400 produkčných včelstiev, čo všetko mu existenčne chýba.
V aktuálnych cenových reláciách stavebných investícií činí realizácia takéhoto projektu vyše pol milióna Eur. Strojno-technické vybavenie farmy pre chov 500 včelstiev si vyžaduje investície vo výške ďalších 500 tisíc, aj keď časť strojov sa bude nakupovať spod ruky alebo repasovaných (napr. vysokozdvižný vozík, profesionálny medomet či vytáčacia linka, sušička peľu, pastovač medu, malý nákladný automobil (3,5 t) , osobný terénny automobil,... a ďalšie).
K dosiahnutiu základného štandardu technickej vybavenosti včelárskej farmy, profesionálnej včelnice je potrebné počas dvadsiatich úspešných včelárskych rokov smerovať 75% zisku späť do investícií farmy. Kapitál vložený do hmotného majetku je teda vo výške milión a viac Eur – ale to nie je to skutočne podstatné. Bez prináležiaceho duševného kapitálu – ako narábať s včelstvami v meniacich sa podmienkach, keď sa rok – roku vôbec nepodobá a vždy sa objaví niečo nové, sa tento môže rozplynúť ako jesenné lístie vo vetre alebo naň siahne exekútor.
Veľmi podstatné je pozorovanie, porovnávanie situácií v plodiskách včelstiev a z toho vyvodené závery – najmä keď je nutné akútne zasiahnuť. Zber a triedenie informácií, získavanie informácií potrebných pre život od skutočných znalcov odboru, teda vzdelávanie. Potrebné sú vzdelávacie centrá úspešnej praxe poskytujúce informácie, ktoré sa pre rýchlosť zmien v krátkom čase nestihli dostať na stránky učebníc, za prednáškové katedry škôl. Po stránke odbornej sú vyložene škodlivé prezentácie „včelárskych mladíkov“ na sociálnych sieťach tváriacich sa ako profesionáli. Nikto však nie je nútený to čítať.
Skúsenosť dôležitejšia ako investície
Množstvo včelníc, ktoré sa vydali na cestu profesionalizácie, po dosiahnutí počtov stopäťdesiat včelstiev, či troch – štyroch rokoch jestvovania, padá pre nezvládnutú prax, popri perfektných teoretických znalostiach majiteľa zo školy... Tieto spády však zo sebou potiahnu pod vodu i veľa okolitých včelníc do vzdialenosti piatich kilometrov vzdušnou čiarou, alebo zamoria dvadsaťpäť km2 okolitej včelej pastvy jednou, alebo i niekoľkými nebezpečnými nákazami včiel a včelieho plodu.
Prax potvrdzuje zásadu: Nerozširuj počty svojich včelstiev nákupom hotových včelstiev, pokiaľ si ich nevieš vyrobiť sám. Aj tak o ne v krátkom čase prídeš! Indikátorom nezvládania rastu sú tiež poklesy priemerných ročných výnosov medu na včelstvo.
Z pohľadu úspešnej produkcie je základom práce včelára úspešne zvládať štyri rozhodujúce operácie so včelstvami:
- potláčanie chorôb,
- obmedzenie rojenia,
- ročná obmena matiek,
- kŕmenie, dopĺňanie zásob.
Tieto činnosti musí zvládať včas a na 80 % vlastnými silami. Rozhodujúce sú časové limity jednotlivých činností, ktoré sa v špičke prác i zhlukujú a prekrývajú. V podstate: „všetko musí byť jednoduché a rýchle“. Medobranie je náročné iba z pohľadu fyzickej činnosti, včelmajster ho môže zveriť inej menej kvalifikovanej osobe (špička sezóny, nárazové práce) a sám vykonávať práce vyžadujúce si vyššiu kvalifikáciu (výroba odložencov, pridávanie matiek, značenie matiek a iné...). Pri medobraní vypomáha celá rodina, veľkú pomoc znamenajú šikovné ženské ruky. Pri väčších chovoch sa všetkých nepodstatných činností, často zdedených z malochovu treba vzdať, dôležité je rozlíšiť, čo je a čo nie je podstatné. Chvíľu to však potrvá a dosť to i bolí (fyzická námaha, finančné straty...), kým včelár začína byť spokojný sám so sebou. Venovať sa naplneniu štyroch podstatných činností v maximálnom obsahu a minimálnom čase pre maximum produkcie a zdravé včelstvá, alebo i opačne, je cieľom limitom, ktorý včelár určitý čas, (vek) môže zvládať.
Tohoročné vlny sucha a horúčav veľmi dôrazne naznačili, že limitom zavčelenosti krajiny bude rozsah peľovej pastvy, najmä počas kritických období (júl, august), keď sa zakladá budúca dlhoveká zimná generácia včiel, ktorá - pre kvalitu tukových teliesok včiel, musí byť dobre živená.
Rozsah praxe včelára je predpokladom hĺbky jeho skúseností primerane a rýchlo reagovať na nové situácie narušujúce harmóniu života včelstva, ktoré sa za čias našich dedov a otcov nevyskytovali (prudké výkyvy počasia). Šírku praxe zakladá počet zásahov včelára do plodísk včelstiev počas produkčnej sezóny, období letu včiel. Aktuálna prax ukazuje, že úspešnejší sú a menej problémov v praxi majú tí, ktorí majú v rukách aspoň 2000 zásahov, riešenie 2000 konkrétnych situácií, z ktorých zhruba polovica je rovnaká, ostatné sa mierne či viac vybočujú z bežného štandardu. Tieto skúsenosti sa nedajú nikde naštudovať, oklamať či „ nafilmovať“, treba si ich tvrdo odrobiť v praxi. Ten, kto ich v rukách má, veľmi rýchlo odhalí zavádzanie chválenkára, či už na včelnici alebo na obrazovke počítača. Plusové body sa pripočítavajú pri každej ďalšej stovke, tisícke zásahov, v podmienkach slovenskej včelej pastvy sa do včelstva v produkčnej sezóne siaha v priemere desaťkrát. Liečba varroázy sa nezapočítava. Za skutočne skúsenýchmôžeme považovať tých, ktorí majú v rukách päť a viac tisíc vyriešených plodísk za sezónu a zimné straty nižšie ako desať percent. Farmu si udrží a zaslúži iba profesionálny včelár. Veľkým prehreškom v odbore je „vyhadzovanie stotisíc € von oknom“ mladým včelárom – farmárom bez akéhokoľvek tútorstva skutočným odborníkom.
Úspešný rok, na výsledkoch ktorého sa včelár podieľa len menšou časťou ( všetko je dané zhora), čo si nechceme priznať, zvádza k ľahkovážnemu mrhaniu financiami získanými z predaja medu. V našich podmienkach je bežné, že zo včelstiev sa vyberá viac, ako je to z pohľadu starostlivého gazdu, dobrého hospodára zdravé. Aj preto, že u nás sa vo včelárstve nikdy nepodnikalo, nehospodárilo. Príjmy z včelárenia tvorili vždy v minulosti iba doplnok rodinného rozpočtu a tohto neduhu sa zbavujeme veľmi pomaly. Nie je tu vyšliapaná cesta, chodník hodný nasledovania. Trendy smerujúce k vízii nasledovať úspešný vzor nížinného či podhorského včelárenia sa prehliadajú, hľadáme „novú cestu do Ameriky“, hoci tá najschodnejšia je už objavená.
Racionalita skúsených, dar školy života po odpracovaných rokoch sa v školských laviciach naučiť nedá. Všetko si treba odstáť za úľmi včelstiev, roky a roky. Je vzácnosťou, treba si to ceniť a využiť v prospech odboru. Regionálne metodické centrá, kde sa skúsenosť neustále prehodnocuje, čo sa pri prudkých a nečakaných zmenách v zažitom štandarde dá robiť, by dokázali v odbore zachrániť obrovské hodnoty. Elektronická komunikácia je schopná tieto informácie bleskurýchle šíriť.
Samotná moderná forma komunikácie (videokonferencie) je prínosom, ale sama o sebe nič neznamená. To isté možno napísať i na papier, dôležitejší je obsah. Tieto možnosti a danosti sú pre perspektívu včelárskeho odboru veľmi podstatné. Aktuálna realita by sa mala prehodnotiť, konfrontovať s praxou. Meniaca sa klíma smerujúca k extrémom tlačí včelára k zvýšenej opatrnosti v hospodárení a tvorbe rezerv, poistiek k preklenutiu rokov neprajných. Lebo od nikoho nemôžeme nič čakať, spoliehať sa môžeme len sami na seba.
Pri stanovenej vízii, rozhodnutí prejsť z malovčelárenia (30 -50 včelstiev) k veľkochovu 250 -350 včelstiev je potrebné očakávať, že bude prichádzať ku zlomom, kritickým situáciám ohrozujúcim výnosy včelstiev, a tým budú ovplyvnené ekonomické výsledky daného včelárskeho roka. Budú to zlomy, ktoré budú pre ašpiranta smerujúceho v myslení k farmárčeniu síce veľmi poučné, ale môžu položiť ekonomiku včelnice, farmy. Tieto zlomy si nikto neplánuje, u nás o nich nemá kto hovoriť, ale s určitosťou prídu. V každej krajine sa nájde aspoň niekoľko, ale môžu to byť aj stovky skúsených, ktorí si už svoje prešli a už pri pohľade na ambiciózneho adepta a jeho včelnicu, plodiská jeho včelstiev, vedia jednoznačne v každom momente poradiť. Pribrzdiť, ochladiť vášeň, obrátiť pozornosť iným smerom. Je to krízová situácia, pri ktorej môže včelnica skončiť.
Nezvládnutie zdravotnej problematiky v chove včiel je dôvodom prečo v Európe, ale i celosvetovo padá každý rok množstvo včelstiev. Včela má len jednu imunitu, treba ju šetriť a odľahčiť všetkým, čím sa len dá, aby jej zostalo z nej čo najviac na boj s tým, v čom jej pomôcť nevieme a čo musí zvládať sama. Až potom môžeme budovať veľkochovy.