Reprodukcia umelo vysadzovaných hrabavcov
Zmenami v štruktúre krajiny trpí najmä drobná zver, ktorá hynie v dôsledku degradácie a na mnohých miestach aj kvôli ničeniu jej životného prostredia.
Ďalšími znakmi tohto vývoja je odvodňovanie celých krajinných celkov, „moderné“ veľkoplošné poľnohospodárstvo a monokultúry ako dominantné prvky poľnohospodárskej krajiny. Tiež chýbajú remízky, kroviny, medze a tým aj nedostatok životne dôležitej potravy, krytu a miest, kde sa môže drobná zver ukryť a prezimovať.
U pernatej zvery sú to aj zmeny klimatické s vlhkou a studenou jarou a tiež neúmerné zvyšovanie početnosti niektorých predátorov. Tento jav vedie k poklesu stavov drobnej, najmä pernatej zveri, preto je na nás „ochranároch“ zabezpečovať zlepšovanie prostredia a ochranu biotopov, aby sa udržala prirodzená populácia, tiež cieľavedome vysadzovať farmovo odchovanú pernatú zver a aj obohacovať poľovné revíry o netradičné druhy ako morka divá, perlička kropenatá, kuropty, aby tam, kde je to možné, boli remízy druhovo pestrejšie a aj „sviatoční lovci“ mali pri poľovačkách nejakú trofej.
Perlička obyčajná (Numida meleagris)
Pôvodný domov perličiek je severozápad Afriky (Maroko), kde sú vhodné polopúštne podmienky, pričom dôležitou podmienkou ich výskytu je prítomnosť vody. Obýva rôzne typy prostredia od okraja lesov až po typické savany, kde sa ráno a na večer zlietajú k uhaseniu smädu veľké kŕdle. Cez poludnie oddychujú v chládku - tieni stromov a po zvyšok dňa hľadajú potravu z rastlín či na zemi, alebo ju hľadajú hrabaním v pôde. Hradujú na stromoch. Perlička obyčajná je menšia ako sliepka váži 1 - 1,5 kg, samec 2 kg; pohlavne dospieva v 8. - 9. mesiacoch.
Má malú neoperenú hlavu, na hlave rôzne tvarované kožné výrastky a dva visiace laloky pri základe zobáku. Tieto sú červené, modré miesta na tvári siahajú po krk. Operenie je tmavohnedé s rôzne veľkými belavými perličkovitými škvrnami. Pohlavie je ťažko rozlíšiteľné. V prípade nebezpečenstva sa perlička najprv snaží uniknúť rýchlym behom, odlieta do krytu krovín. Hlasité časté volanie znie ako škrípavé „krierrr“.
Samica ukrýva hniezdo vo vysokej tráve či pod krom, ktoré vystelie suchou trávou. Samice do neho znesú 5 - 8 žltohnedých vajec (40 - 42 g), hnedo bodkovaných a samé na nich sedia 25 - 27 dní. Počas hniezdenia sa samec zdržiava v okolí hniezda. Mláďatá si po vyliahnutí samé hľadajú potravu a vodia ich obaja rodičia. Nestarajú sa o ne dlho, lebo mláďatá rýchlo rastú, za 14 dní dokážu lietať a skoro sú samostatné. Mimo hniezdneho obdobia sa perličky zhlukujú do kŕdľa až so 100 jedincami, ktoré sa potulujú krajinou.
| Perlička obyčajná (Numida meleagris) |
Perličky sú plaché a ostražité vtáky, ktoré na seba upozorňujú prenikavým krikom, ktorým varujú široké okolie. Boli zošľachtené a vytvorené plemená a hybridy, rozšírené do Európy; ich veľkochovy sú rozšírené vo Francúzsku, Taliansku, Rusku, Holandsku, Belgicku a Anglicku.
Koncom 18. storočia až do nedávnej doby bola aj u nás pokusne vysádzaná do voľnej prírody. Skončilo sa to však neúspešne, aj keď niektoré vtáky sa udržali dlhšiu dobu.
Farmový chov
Pre extenzívne chovy sa využívajú stabilné budovy s ohradeným výbehom; niekedy podľa podmienok sa chovajú vo výbehoch alebo pasienkoch s prístreškami s kŕmidlom a napájadlom.
V chovnom kŕdli je asi 500 perličiek s pomerom pohlavia 1 : 3 - 5. Perličky znášajú vajcia do hniezd. Na 1 m2 podlahy počítame 3 - 4 perličky a v ohradenom výbehu plochu aspoň 30 m2 /ks.
Perličky sú pri prirodzenom liahnutí zlými kvočkami. Sú túlavé, neposedné, hniezdo opúšťajú často a predčasne, preto sa ako kvočky využívajú sliepky.
Podmienky liahnutia v malých liahňach sú nasledovné: v predliahni (do 24. dňa teplota 37,4 - 37,7 °C a relatívna vlhkosť (RV) 55 až 60 %. V doliahni 3 - 4 dni pri teplote 37 °C a RV 90 - 96 %. Liahnivosť vajec býva pri dobrých chovateľských podmienkach až 80 %.
Vyliahnuté perličky sú živé a čulé. Odchovávajú sa vo vekovo vyrovnaných skupinách, rýchlo rastú, perujú a dobre sa otužujú. Vo veku 4 týždňov sú operené hrdzavohnedým perím a poletujú. Bodkovanie peria je výrazné o 10 až 12 týždňov, keď sú perličky úplne operené.
Do 12 týždňa sa odchovávajú v hale na podstielke; po 90 dňoch sa môžu premiestňovať do výbehu alebo na ohradený pasienok, kde sú jednoduché prístrešky s kŕmidlami a napájačkami. Po 20. až 24. týždni ich premiestnime na voľný pasienok alebo do revíru. Podmienky a technika odchovu je podobná ako u kurčiat. Perlička obyčajná na Slovensku nepatrí medzi poľovnú zver; v Čechách pod názvom perlička obyčajná patrí do skupiny pernatej zveri s dobou lovu 16. 10. - 31. 12.
Morka divá (Meleagris gallopavo)
Pôvodným domovom morky divej bola oblasť od juhovýchodnej Kanady až po južné Mexiko. Dnes je to len územie od juhu USA po sever Mexika, ostatná populácia bola znova introdukovaná alebo reintrodukovaná. Typickým prostredím morky je členitá krajina s mozaikou lesov a trávnatých plôch.
Od konca 19. storočia aklimatizovali divú morku na britských ostrovoch, v Nemecku, Rakúsku, od roku 1970 - 80 v Česku a na Slovensku (Betliar) s rôznym úspechom vo zverniciach (Želiezovce, Hlohovec, Bajč, Palárikovo, Trnovec nad Váhom, Veľké Zálužie a iné. Vážny problém jej chovu sú klimatické a výživové podmienky, t. j. hlavne obdobie vyvádzania mláďat, kedy tieto potrebujú suchšie a teplejšie počasie ako býva na jar u nás, aké býva v južnej Európe. Na Slovensku za najlepšie podmienky sa považujú zvyšky lužných lesov okolo Dunaja, južné Považie a Pohronie.
Morka divá sa podobá domácej morke bronzovej, avšak špičky chvostových pier má hrdzavo-žlté (bronzové - biele). Samec má holú modravú hlavu, na hrdle nápadné červené výrastky a laloky; u samíc sú menšie. Na hrudi mu vyrastá dlhá štetka. Na nohách má ostrohy; u moriek sú naznačené. Sfarbenie peria je lesklé bronzové, krídla a chvost sú čierno pásikavé.
V toku, kedy sa samec vztýči, vejárovite roztiahne chvostové perie, spustí krídla, brúsi nimi o zem a ozýva sa „hudrovaním“ - tok je veľmi hlučný. V svadobnom šate a v toku je sfarbenie jeho hlavy intenzívnejšie. Dospelý moriak váži 9 - 16 kg; morka 4,5 - 7 kg.
Rozmnožovanie
Príčina neúspechu chovu morky divej spočíva v jej hniezdnej biológii. Divá morka žije polygamným spôsobom. Sliepky pohlavne dospievajú v 2. roku a kohúty v 3. roku života. Tok sa začína už koncom februára, keď sa na spoločnom tokanisku zhromaždí viac moriakov.
Často nasleduje medzi samcami boj, ktorý môže skončiť aj smrťou. Víťazný kohút si odvádza 2 – 4 samice. Tieto skupiny vydržia len v krátkom svadobnom období a potom sa rozpadnú. Morky si na skrytom mieste vytvárajú plytké hniezdo, do ktorého znášajú až 20 vajec svetlohnedej farby s tmavými škvrnami. Ak morke odoberáme vajcia, jej znáška môže dosiahnuť 60 až 80 vajec. Vajcia vysedí samica za 26 - 28 dní a sama sa tiež stará o vyliahnuté mláďatá. Tie s matkou skoro opustia hniezdo a vydajú sa za potravou, ktorú v tomto veku tvorí v prevahe hmyz. Sú veľmi citlivé na nepriaznivé počasie; do veku 4. týždňov ich prežije menej ako 50 %. V noci ich matka starostlivo prikrýva roztiahnutými krídlami, a to nielen na zemi, ale aj v dobe, keď už začínajú nocovať na stromoch.
Rozmnožovanie divej morky vo voľnej prírode u nás je problematické. Nielen klimatické podmienky odlišné od pôvodného biotopu v krajinách pôvodu, ale aj vlastnosti mláďat - túlanie sa, veľká krotkosť, nedostatočná obozretnosť, ako aj to, že nemajú vyvinutý únikový reflex. Kŕdle divých moriek často vyhľadávajú blízkosť ľudských obydlí (horárne, okraje dedín, lazy), kde sa ľahko stávajú obeťou pytliakov. Rozmnožovanie divej morky vo voľnej prírode je nemožné. Preto každoročne do revírov pred poľovačkami vypúšťame umelo odchované divé morky, ktoré odchovávame na farmách pri využití umelého liahnutia.
Divá morka sa živí živočíšnou a rastlinnou potravou. Po vyliahnutí prevláda potrava živočíšneho pôvodu - larvy a kukly poľného a lesného hmyzu; dospelý hmyz, červy, hraboše, myši, jašterice, slimáky. Preto pri chove vo zvernici či bažantnici je dôležité kŕmenie zmesami bohatými na bielkoviny živočíšneho pôvodu. Staršie mláďatá spásajú semená burín a kultúrnych rastlín, mladých výhonkov a požierajú krmivo v krmelcoch.
Liahnutie a odchov
Požiadavky na bioklimatické podmienky v liahni a kultúra liahnutia je zhodná ako u domácich moriek. Podobne aj technika odchovu je podobná. Dôležité je dodržať tepelný režim, pretože morkám sa termoregulácia stabilizuje neskoršie až vo veku 7 týždňov.
Teplotu v odchovni postupne znižujeme; za priaznivého počasia ich postupne vypúšťame do ohradeného výberu, aby sa aklimatizovali. Vlhkosť vzduchu v odchovni postupne klesá zo 70 na 55 % vo veku 35 dní. Prvé dni po vyliahnutí používame na podstielku rezanú slamu, nie piliny, aby mláďatá nemali zažívacie poruchy z požratých pilín.
Keďže mladé morky majú prudký rast, v krmive musí byť dostatok bielkovín, minerálnych látok (grit) a vitamínov. Musia mať dostatočný priestor pri kŕmidle, napájačke, správne obsadenie (ks / m2 podlahovej plochy), správnu klimatizáciu a vľúdne ošetrovanie, pretože morky sú veľmi plaché! Vo veku 5 - 8 týždňov ich môžeme prispôsobovať na vonkajšie podmienky.
Odchované a adaptované divé morky vypúšťame do voľnej prírody (revíru či bažantnice) vo veku 16 - 17 týždňov. Počas prvých dní im musíme zabezpečiť kŕmidlá a napájadlá v revíri rovnaké, na aké boli zvyknuté v odchovni. Po vypustení do prírody ich treba sústavne a pravidelne prikrmovať a postarať sa o ich ochranu. Úbytok v revíri je od 20 do 50 %, ktorý je spôsobený predátormi (líška, kuna, jastrab, myšiak) a najmä „človek - pytliak“.
Morka divá nie je náš pôvodný druh, preto sa ťažko „adaptuje“, musíme ho chrániť, pretože je spestrením našich revírov a najmä pri výrade na poľovačkách. Je to atraktívna trofej pre zahraničných a aj našich poľovníkov. Z divej morky ako trofej slúži preparát hlavy, krku a vejára, hrudná štetka, ako aj celý dermoplastický preparát zavesený dolu hlavou. Podľa zákona o poľovníctve morka divá je poľovnou zverou v čase lovu od 1. 10. do 31. 12. pre obe pohlavia; moriakov od 15. 3. do 15. 5.
