Zlatobyle - invázne alebo liečivé rastliny?
K nebezpečným rastlinám invázneho charakteru patria zlatobyľ obrovská Solidago gigantea Ait. a zlatobyľ kanadská Solidago canadensis L. z početnej čeľade astrovitých. Pochádzajú z kontinentálnych podmienok centrálnej časti USA a južných oblastí Kanady, odkiaľ sa dodnes rozšírili prakticky už do celého sveta.
Trojicu u nás bežne vyskytujúcich sa zlatobylí dopĺňa pôvodne domáci, i keď v porovnaní so zmienenými podstatne menej rozšírený druh - zlatobyľ obyčajná Solidago virgaurea L. Na rozdiel od inváznych zlatobylí sa zlatobyľ obyčajná nevyznačuje veľmi nebezpečným sklonom úplne potláčať pôvodnú vegetáciu a vytvárať takmer homogénny porast.
Zlatobyle obrovská a kanadská sa v európskych botanických záhradách ocitli ešte niekedy v 17. storočí. Začiatky zdivočelého výskytu týchto pôvodne okrasných, medonosných a liečivých rastlín sa u nás datujú až k polovici 19. storočia. Podľa dobových záznamov sa masívne šírili hlavne popri Dunaji a jeho prítokoch a to smerom od Bratislavy, samozrejme aj proti prúdu vodných tokov. Zlatobyle sú roztrúsene rozšírené už takmer všade, je ale zaujímavé že tieto alergénne rastliny zamorujú hlavne aglomeráciu hustoobývaných miest, ako je na východe republiky napr. okolie Košíc. V súčasnosti sa hromadne vyskytujú a premnožujú najmä na zanedbaných pozemkoch, pozdĺž železničných tratí a ciest, v povodiach vodných tokov, v opustených hospodárskych dvoroch, odkiaľ prenikajú do okolitých stanovíšť. Ako buriny poľných porastov sa zlatobyle vyskytujú zatiaľ skôr iba zriedkavo, vážnejšie však ohrozujú trvalejšie kultúry ako sú stromové škôlky a mladšie výsadby, a samozrejme tiež vinice. Invázne zlatobyle dokážu oddialiť až znemožniť úspešnosť hlavne extenzívnych plantáží, aktuálne napr. rýchlorastúcich drevín. Zlatobyľ obrovská znesie sice aj mierne zatienenie, avšak obe invázne zlatobyle sú svetlomilné rastliny neznášajúce dlhodobú dominanciu vyšších stromov.
S výnimkou zasolených stanovíšť znesú zlatobyle široký rozsah pôdnych podmienok, avšak na Slovensku hojnejšie rozšírená zlatobyľ obrovská preferuje skôr vlhšie stanovištia s ťažšími pôdami, a zlatobyli kanadskej sa najlepšie darí v podmienkach ľahších pôd ktoré sa skoro prehrievajú. Zlatobyľ obyčajná je bežným druhom lúk a pasienkov na slabšie až mierne kyslích ľahších pôdach, či lúk v blízkosti preriedených lesov a na zanedbaných pasienkoch.
V súčasnosti už udomácnené invázne zlatobyle sú trváce rastliny úctyhodných rozmerov, spravidla dosahujúce výšku dvoch metrov. Listy zlatobyle obrovskej sú na stonke striedavé, kopijovité, 7-18 cm dlhé, 1,2-3 cm široké, zašpicatené, pílkovité, chlpaté iba na okraji a žilkách na rube. Listy zlatobyle kanadskej sú tiež striedavé, prisadnuté, kopijovité, ostro pílovité, smerom k hrotu postupne sa zužujúce, veľkosti 5-15 × 0,5-2 cm, rub listu je husto chlpatý. Vedľa hlavnej žily sú na listoch zlatobyle kanadskej dve dobre viditeľné postranné žilky. Postranné žilky na listoch zlatobyle obrovskej sú menej výrazné. V čase kvitnutia tvorí zlatobyľ obrovská menšie súkvetie s nadol zakrivenými koncami vetvičiek, pripomínajúce strechu čínskej pagody. Súkvetie zlatobyle kanadskej je podstatne väčšie a rozložitejšie, s viac-menej iba vodorovnými vetvičkami bez výraznejšieho zakrivenia.
|
Životný cyklus oboch druhov je vzájomne veľmi podobný a zaraditeľný k skupine G1, teda k plytšie koreniacim trvácim druhom rozmnožujúcimi sa rizómami, kam patrí napr. aj pýr plazivý. Rizómy zlatobylí rastú v pôde do hĺbky zhruba 20 cm. Kým rizómy zlatobyle obrovskej pretrvávajú v pôde spravidla iba dva roky, rizómy zlatobyle kanadskej sú trvácejšie. Za danú dobu sa ale stihnú rizómy premnožiť a prekoreniť značnú plochu, čím sa tieto druhy stávajú takmer výlučne monodominantným porastom. I keď sa rizómy inváznach zlatobylí vyznačujú značnou intenzitou rastu, na rozdiel od už zmieneného pýru a väčšiny ďalších u nás rozšírených druhov trvácich burín horšie znášajú mechanické narušenie, odrezky regenerujú a rašia iba zriedkavo. Obrábanie pôdy preto značne oslabuje vitalitu týchto rizómov. Pri kosbe je dôležité dosahovať čo najnižšie strnisko, kedy sú rastliny donútené rašiť nie z odnoží ale z rizómov - čo rizómy zasa výrazne oslabuje.
Oba druhy inváznych zlatobylí sú svetlomilné rastliny produkujúce veľké množstvo maličkých nažiek s vysokou klíčivosťou. I keď sú tieto nažky bez dormancie, pri nízkej teplote počas zimy neklíčia a vo voľnej prírode je životnosť drobných nažiek tiež znížená množstvom ďalších činiteľov. Aby nažky zlatobylí vyklíčili, musia sa dostať na voľný, nezarastený a nezatienený povrch pôdy. Mladé rastliny sú na obrábanie pôdy citlivé, podobne ako na použitie zvyčajne dostupných herbicídov. Z účinných látok selektívnych herbicídov, na ktoré sú zlatobyle citlivé je možné zmieniť 2,4-D, MCPA, dicambu, triclopyr, mesotrione, aminopyralid, nicosulfuron, rimsulfuron, z neselektívnych glyphosat. Ideálnym pre šírenie zlatobylí sú preto iba zanedbané stanovištia, prípadne okraje pozemkov obrábaných polí. Vetrom roznášanými operenými nažkami zlatobyle prakticky iba obsadzujú nové stanovište, rozmnožovanie nimi je po zarastení plochy rizómami problematické aj vo vlastnom poraste.
Záverom pre úplnosť ešte pripomenieme, že všetky tri u nás vyskytujúce sa druhy zlatobylí sú liečivými rastlinami so širokým spektrom priaznivých účinkov, zaiste s určitými obmedzeniami pri ich použití. Snáď nezaškodí preto nejaké rastliny zlatobyle nazbierať, najlepšie v čase tesne pred kvitnutím.
Vystavené 9.7.2013
