Ako obrábaním pôdy šetriť vlahou
Hlavnou úlohou obránia pôdy je úprava jej fyzikálnych vlastností, predovšetkým vytvorenia optimálneho pomeru medzi tuhou, kvapalnou a plynnou fázou. Od toho závisí nielen dobré hospodárenie pôdy s vodou, ale aj biologické a chemické pomery pôdy. Pri voľbe spôsobu obrábania pôdy je potrebné rozlišovať požiadavky na vytvorenie optimálnych podmienok pre priebeh pôdnych procesov a požiadavky rastlín na pôdne prostredie. Uvedené požiadavky sa nemusia vždy vzájomne prekrývať; čo je dobré pre pôdu, nemusí byť dobré pre rastliny a opačne.
Pôda sa môže obrábať samostatne jednotlivými náradiami s veľkým počtom prejazdov po ploche, obrobenej predchádzajúcimi operáciami, alebo súpravami náradí. Používanie jednotlivých náradí má svoje historické korene v malej sile ťažných zvierat používaných v minulosti. V súčasnosti stratilo svoje opodstatnenie. I napriek tomu sa s ním, žiaľ stretávame veľmi často.
Vzhľadom na veľkú ťahovú silu traktorov sa jednotlivé náradia na obrábanie pôdy spájajú do súprav alebo sú súčasťou rozličných kombinovaných náradí, alebo strojov – kombinátorov. Popri lepšom využití ťahovej sily traktorov, spájaním náradí do súprav sa zlepšuje kvalita obrábania pôdy. Keď sa napr. pôda orie pri priaznivej vlhkosti, ďalšie náradia spojené s pluhom pracujú za rovnakých vlhkostných podmienok. Keď sa oráčina spracováva doplnkovými náradiami až po ukončení orby, uplynie určitý čas, v ktorom sa môžu dosť silne zmeniť vlhkostné podmienky v povrchovej vrstve oráčiny, a tým sa zmení aj kvalita doplnkových operácií určených na spracovanie povrchovej vrstvy. Súpravy náradia tak umožňujú robiť všetky operácie v optimálnom agrotechnickom termíne. Významné je aj obmedzenie vplyvu nežiaducich prejazdov strojov na škodlivé zhutnenie pôdy.
Nevyhnutnou podmienkou rastu a vývoja všetkých rastlín je voda. Je jedným z najdôležitejších vegetačných faktorov.
Je univerzálnym rozpúšťadlom všetkých látok vrátane rastlinných živín. Poskytuje vodík k redukčným procesom pre fotosyntézu, má dôležitý termoregulačný význam – vyrovnáva teplotné rozdiely medzi rastlinou a vonkajším prostredím. Umožňuje v rastlinnom tele transport roztokov, pri fotosyntéze je zdrojom vznikajúceho voľného kyslíka a podieľa sa na syntéze organických látok.
Množstvo vody v pôde možno účelne ovplyvniť vhodným obrábaním. V suchších oblastiach a obdobiach má veľký význam použitie doplnkových závlah, najčastejšie formou postrekov.
Nároky poľnohospodárskych plodín na vodu a živiny sú rozdielne, O využívaní vody, resp. živín z pôdy rozhoduje aj sled plodín.
Náročné na vodu sú hlavne viacročné krmoviny, ktoré spotrebujú za vegetačné obdobie 380-400 mm vody, repa cukrová 360-400 mm, zemiaky 300-400 mm, kukurica siata na zrno 300-320 mm a i. Kukurica dokáže s vodou dobre hospodáriť, a preto býva v suchých oblastiach zaraďovaná po lucerne na vyrovnanie vlahových pomerov v pôde. Tento sled však môže podporovať rozšírenie drôtovcov, ktoré sú nebezpečným škodcom kukurice.
Stredne náročné na vodu sú obilniny so spotrebou 200-250 mm za vegetačné obdobie. Z obilnín je najnáročnejšia na vodu pšenica ozimná ktorá napr. v osevnom slede po repe cukrovej hlavne v suchších podmienkach trpí nedostatkom pôdnej vlahy. jačmeň jarný je menej náročný na vlahu. Celkovo menej náročné na vodu sú ozimné a jarné miešanky, ciroky a i.
Z hydrofyzikálnych vlastností sa obrábaním rozličným spôsobom ovplyvňuje okrem vlhkosti pôdy aj maximálna hygroskopickosť, priepustnosť pôdy pre vodu a vododržnosť.
Vlhkosť pôdy predstavuje momentálny obsah vody v pôde v hmotnostných alebo objemových percentách k pôde vysušenej pri 105 0C do konštantnej hmotnosti. Momentálna vlhkosť pôdy sa pomerne rýchlo mení, najmä v povrchových vrstvách pôdy. Kultivačnými zásahmi (kyprením, utláčaním, obracaním..) sa tieto zmeny značne ovplyvňujú.
Vlhkostný režim pôdy má výrazný vplyv na rast a vývoj rastlín. Dokumentuje schopnosť substrátu poskytovať rastlinám vodu počas celého obdobia ich rastu a vývoja.
Zabezpečenosť vlahovej potreby jednotlivých poľných plodín v našich podmienkach dosahuje 35-100 %.
Voda je tiež významným rozpúšťadlom minerálnych solí a základnou zložkou pre vytváranie elektrolytov, z ktorých rastliny koreňmi prijímajú minerálne soli.
Voda, najmä kapilárna, je dôležitým termodynamickým faktorom v pôde. Kapilárna voda popritom, že sústavne zásobuje rizosféru a koreňovú sústavu rastlín, vytvára tepelný spád medzi cytoplazmou a rizosférou. Vyrovnáva teplotu v rizosfére odvedením časti tepla a vytvára izotermický priestor, zabraňuje vyschnutiu rizosféry, a tým aj vytvoreniu adiabaty v celej vrstve rizosféry a upravuje vzdušné pomery v rizosfére (KUDRNA, 1985). Pri vytvorení aeračnej povrchovej vrstvy v pôde je kapilárna voda príčinou vzniku izotermického procesu v rizosfére a tak zabezpečuje rast koreňovej sústavy rastlín.
Ak kapilárna voda vzlína z hladiny podzemnej vody, je jej pohyb rovnomerný. Maximálna výška kapilárneho výstupu vody závisí od pôdnej zrnitosti. V ílovitých substrátoch dosahuje až 2 m, v hlinitých okolo 1,4 m a na jemnozrnnom piesku len okolo 0,5 m.
Keď sú v pôde všetky póry vyplnené vodou, nastáva hypoxia, zaniká tepelný spád a rastové procesy rastlín sú značne potlačené.
Neproduktívny výpar vody z pôdy sa snažíme obmedziť tým, že obrábaním udržujeme povrchovú vrstvičku pôdy v kyprom stave.
Význam regulácie vodného režimu pôd obrábaním sa zvyšuje v suchších oblastiach a najmä tam, kde je hlboko hladina podzemných vôd.
Z hľadiska akumulácie vody v pôde je potrebné vytvoriť v pôde také podmienky, aby sa v nej voda pohybovala podľa zákona gravitácie. Robí sa to vhodným skyprením pôdy. Čím hlbšie sa pôda skyprí, tým rýchlejšie a viac vody môže do nej preniknúť. V hlbších vrstvách pôdy je voda lepšie chránená pred neproduktívnym výparom.
Schopnosť pôdy infiltrovať vodu z povrchu do hlbších vrstiev sa nazýva priepustnosť. Závisí od zrnitosti, štruktúrnosti, mineralogického zloženia pôdy a od sorbovaných katiónov. Výrazne ju zvyšujú chodbyčky po živočíchoch, vertikálne pukliny na vysušených ťažkých pôdach ap. Priepustnosť pre vodu zvyšujú všetky kypriace zásahy. Zhutňovaním a utláčaním pôdy sa priepustnosť pre vodu znižuje.
Schopnosť pôdy obmedzovať pohyb vody a zadržiavať ju, sa nazýva vododržnosť. Ako merateľný znak pôdy sa vyjadruje rozličnými formami vodnej kapacity.
Pri regulácii termodynamických podmienok v rizosfére má veľký význam pôdna štruktúra. Na štruktúrnych pôdach je značne obmedzená evaporácia vody, je zabezpečená difúzia O2 do pôdy a CO2 z pôdy a na povrchu pôdy sa udržuje adiabatický stav.
Štruktúrne pôdy sú schopné intenzívne prijímať zrážkovú i závlahovú vodu a znižujú hodnotu teplotného gradientu.
Povrch pôdy, zložený z vodostálych agregátov, je odolnejší proti vodnej i veternej erózii.
Štruktúrna pôda obsahuje viac, ako 60 % štruktúrnych vodostálych agregátov. Nakoľko v pôde súbežne prebiehajú procesy tvorby i rozrušovania štruktúrnych agregátov, ich množstvo sa časom mení. Pri rozpade agregátov na mikroagregáty resp. elementárne častice pôdy, nadobúda pôda vlastnosti pôdy neštruktúrnej. Z agronomického a melioračného hľadiska má veľký význam tvar, veľkosť a vodostálosť agregátov. Za najcennejšie sa považujú guľaté vodostále agregáty o rozmeroch od 0,25 do 10 mm. (Pod štruktúrnosťou rozumieme schopnosť pôdy vytvárať väčšie agregáty stmelením zŕn rozličnej veľkosti. Každý štruktúrny agregát je zhluk elementárnych častíc pôdy minerálneho a organického pôvodu, ktoré sú spojené tmeliacimi látkami, ako sú humusové látky a zlúčeniny Ca, Al a Fe. Na tvorbe štruktúrnych agregátov pôdy, ich vodostálosti a stálosti voči mechanickým silám sa podieľa celý rad faktorov. Podstatný vplyv pritom majú živé organizmy, najmä však rastliny.)
Náradia, používané na obrábanie pôdy pôsobia na štruktúrnosť pôdy rozlične. Najviac sa agregáty rozrušujú, keď sa pôda obrába pri nevhodnej vlhkosti.
Pri obrábaní suchej pôdy sa pôdna štruktúra zhoršuje rozprašovaním.
Keď podiel „prachu" dosiahne 23-25 %, veľmi sa zhoršia fyzikálne vlastnosti pôdy, znižuje sa vzchádzavosť a intenzita rastu rastlín v prvých rastových fázach.
Pri obrábaní vlhkej pôdy alebo pri prejazdoch strojov po poli, sa štruktúrne agregáty plasticky deformujú. Vytvárajú sa lístkovité, doštičkovité, polyedrické alebo hranolovité agregáty, pri ktorých sa zhoršuje úrodnosť pôdy predovšetkým zhoršením vodno vzdušných procesov (veľké straty vody a zamedzenie prístupu vzduchu do pôdy).
Významným prvkom v sústave obrábania pôdy i v sústave technológie pestovania poľných plodín a v rámci toho aj prvkom zabezpečujúcim dobré hospodárenie pôdy s vodou (v našich podmienkach ide predovšetkým o šetrenie pôdnou vlahou), je podmietka strniska. Okrem toho, podmietka môže plniť celý rad ďalších rozličných úloh.Veľmi účinne má regulovať zaburinenosť pozemkov. Okrem týchto dvoch nezastupiteľných úloh,podmietka regulovaním termodynamických podmienok v pôde a zapravovaním pozberových zvyškov podporuje rozvoj a činnosť pôdnej mikroflóry a uvoľňovanie prístupných živín, podporuje rozvoj pôdnej fauny, reguluje rozvoj mnohých chorôb a niektorých škodcov rastlín, obmedzuje vodnú eróziu pôdy, zlepšuje kvalitu následných kultivačných zásahov, umožňuje znížiť spotrebu energie pri následnom hlbšom obrábaní a možno ňou do pôdy zapracovávať aj niektoré hnojivá alebo iné hmoty.
Naznačené úlohy môže dobre plniť len kvalitná podmietka, vykonaná včas, do správnej hĺbky a vhodne ošetrená. Podmietku môžeme definovať ako prvú operáciu základného obrábania pôdy, ktorú robíme po skoro zberaných plodinách ako sú: hustosiate obilniny, kapusta repková pravá (repka olejná), peluška, hrach, šošovica, fazuľa a pod.
Podmietať treba čo najskôr, teda bezprostredne po zbere plodiny, resp. súčasne s ním, kým je povrchová vrstva pôdy ešte dosť vlhká a nestratila zrelosť vytvorenú v poraste. Zrelá pôda sa pri podmietaní veľmi dobre drobí, čo je jedna z hlavných požiadaviek na kvalitu podmietky. Keď sa podmietka oneskorí a povrchová vrstva pôdy vyschne, kvalita podmietky sa v dôsledku zvýšenia súdržnosti pôdy podstatne zhorší. Vytvárajú sa hrudy, pôda sa viacej rozprašuje, zvyšuje sa odpor pôdy a tým aj spotreba energie.
Z hľadiska hĺbky rozlišujeme podmietku plytkú - do 0,08 m, stredne hlbokú - 0,08-0,12 m hlbokú - nad 0,12 m. Ovplyvňuje ju viacero faktorov. V suchších oblastiach odporúčame podmietať hlbšie, do 0,10-0,15 m, aby pôda mohla prijať a zadržať čo najviac zrážok resp. vody. Na ťažkých pôdach v suchších oblastiach napomáha hlbšia podmietka lepšiemu hospodáreniu s vodou, vytvára podmienky pre tvorbu ľahko prijateľných živín a uľahčuje následnú orbu. Na naviatych piesočnatých pôdach, ktoré treba chrániť pred veternou eróziou sa má podmietka robiť tak, aby väčšina strniska ostala na povrchu pôdy. Robí sa kypričmi, ktoré neobracajú pôdu. Hlbšie sa podmieta aj na poli s vysokým strniskom, na pozemkoch s nerovným povrchom pôdy a na pozemkoch zaburinených prevažne trvácimi burinami, najlepšie podmietacím radlicovým pluhom. Na pozemkoch zaburinených iba jednoročnými burinami je postačujúca plytšia podmietka do 0,06-0,08 m.
Povrch poľa po podmietke nikdy nemáme nechať neošetrený. Keď sa podmietkou suchej pôdy tvoria hrudy, treba ich ihneď rozdrobiť vhodným typom valcov, najlepšie v súprave s podmietačom. Na vlhkejšej pôde môžeme skyprenú vrstvu rozdrobiť a jej povrch urovnávať bránami, opäť najlepšie v súprave s podmietačom. Rozdrobením skyprenej vrstvy pôdy a urovnávaním jej povrchu sa vytvoria dobré podmienky pre dozrievanie pôdy, znížia sa straty vody z pôdy neproduktívnym výparom, zlepšia sa podmienky pre obnovenie rozvoju a činnosti mikroorganizmov, ako aj pre klíčenie a vzídenie burín, ktoré sa môžu zničiť následnou kypriacou operáciou.
Podmietku odporúčame robiť vždy vtedy, kedy je časový odstup medzi zberom predplodiny a agrotechnickým termínom následnej orby dlhší ako štyri týždne. Na nezaburinených, úrodných a štruktúrnych pôdach v suchších oblastiach s ročným úhrnom zrážok pod 600 m môžeme podmietku nahradiť včasnou letnou orbou.
Na ľahších a štruktúrnych stredne ťažkých pôdach môžeme podmietať aj tanierovými podmietačmi, po použití ktorých je potrebné za 2-3 týždne pole zorať.
Významným prvkom zabezpečujúcim dobré hospodárenie pôdy s vodou je aj orba.
Orba stále patrí k základným prvkom v technológii konvenčného pestovania plodín. Jej praktické vykonávanie ovplyvňuje celý rad prírodných, technologických a ekonomických činiteľov. Reguluje predovšetkým pôdne podmienky pre rastliny. Väčšina kulltúrnych rastlín vyžaduje pôdu, ktorej štruktúra je ľahko preniknuteľná korienkami, umožňuje primerané prevzdušnenie a drenáž,zabezpečuje dostatočnú vodnú kapacitu a dobré upevnenie koreňov. Dôležité je, aby popri celkovom objeme a vhodnom zastúpení pórov zabezpečovala spojenie pórov pre rýchle prenikanie koreňov pôdou. Tam kde nevhodná štruktúra obmedzuje vývoj koreňov, nastáva narušenie ich funkcie a zníženie efektívnosti využitia. V podmienkach Slovenska väčšina obrábaných pôd, či už to prirodzene alebo po niekoľko stáročnom využívaní, neposkytuje vhodné podmienky pre zakladanie porastov kultúrnych plodín, bez predchádzajúcej úpravy ich štruktúrneho stavu obrábaním. V súvislosti s oteplovaním je stále dôležitejšie aj ošetrenie povrchu oráčiny práve v spojitosti so šetrením pôdnou vlahou. Povrch oráčiny má byť rovnomerne hrebenitý. Po predsejbovej orbe by hrebenitosť nemala prevyšovať dvojnásobok hĺbky sejby následnej plodiny (platí pre obilniny a plodiny s väčšími semenami). Pri orbe na svahu alebo pri orbe mokrých pôd, vyžadujeme hrebenitosť väčšiu. Veľká hrebenitosť na jar, v lete a skoro na jeseň zvyšuje straty vody vyparovaním a preto vyžaduje ďalší doplňujúci zásah na urovnanie povrchu oráčiny, osobitne v suchších podmienkach (cambridge valce, utlačovadlá, hrudorezy alebo klincové brány).
Na Slovensku podobne ako v západnej Európe je prevažná časť pôdy obrábaná konvenčným spôsobom. Vzhľadom k našim veľmi heterogénnym pôdno – klimatickým podmienkam aj v budúcnosti sa orba radlicovým pluhom bude uplatňovať minimálne na 50% ornej pôdy.
Žiadne náradie na obrábanie pôdy nespĺňa ideálne všetky ciele a požiadavky. Pluh však v sebe spája najviac účinkov a predpokladov na splnenie požadovaných cieľov. V účinkoch kyprenia, obracania a regulácie burín je neprekonateľný. Veľmi dobre sa ním zapracúvajú pozberové zvyšky, organické hnojivá a zelené hnojenie.
Súčasne so základnou kultiváciou pôdy, ktorá sa väčšinou robí orbou, sa spravidla urobia operácie potrebné na úpravu fyzikálneho stavu oráčiny, ktoré sú už súčasťou prípravy lôžka pre osivo. Zvláštnu starostlivosť si vyžaduje rozdrobenie a spevnenie oráčiny. V čase sejby má byť natoľko uľahnutá, aby cez zimu už výraznejšie neulíhala. Na stredne ťažkých pôdach má mať pórovitosť blízku 50%. Ak je obdobie medzi orbou a sejbou také krátke, že sa pôda nemôže na uvedenú hodnotu uľahnúť prirodzeným spôsobom, treba ju, najmä v suchých oblastiach, primerane utlačiť. Utlačenie oráčiny je stabilizačným faktorom úrod. Nedostatočne uľahnutá pôda podporuje vyzimovanie rastlín.
Po skorej orbe ak na poli vzídu buriny, ktoré do sejby veľmi narastú, treba ich včas, (do 3 – 5 listov), vhodnou operáciou (napr. kultivátorovaním) zničiť, aby nekomplikovali prípravu lôžka a sejby.
Na zlievavých pôdach, keď sa po prudkých dažďoch a rýchlom vyschnutí na povrchu vytvorí prísušok, treba ho vhodnou operáciou rozrušiť. Kypriace zásahy sa majú robiť plytko. Nemajú zasahovať hlbšie ako bude spodná hranica hĺbky sejby. V období medzi orbou a sejbou tiež sa do pôdy zapracovávajú minerálne priemyselné hnojivá. Orbou sa dajú zapracovávať najhlbšie a rotačnými kypričmi sa najrovnomernejšie premiešajú s pôdou. Pomocou brán a kultivátorov kypričov sa zapracujú len plytko. Opakovaným bránením a kultivátorovaním sa v skyprenej vrstve rovnomernejšie rozmiestnia.
Pri sejbe ozimných obilnín v prvých dvoch dekádach septembra (skorá sejba ozimnej pšenice a agrotechnický termín pre sejbu ozimného jačmeňa) býva pôda suchšia, preto treba vytvoriť kvalitnejšie lôžko pre osivo ako pre neskoršiu sejbu ozimnej pšenice, ktorá dostáva obvykle viacej zrážok.
Ťažké pôdy (s vyšším obsahom ílovitých častíc) sú po silnejších dažďoch náchylné na tvorbu pôdneho prísušku, ktorý znižuje poľnú vzchádzavosť. Preto treba, aby na povrchu vrchnej vrstvy lôžka pre osivo boli väčšie agregáty a aby osivo bolo v kontakte s menšími pôdnymi agregátmi. Takýto stav sa zabezpečí roztriedením agregátov v rámci lôžka pre osivo. Pri príprave lôžka sa to dosiahne nižšou rýchlosťou pri kyprení a bránení pasívnymi bránami alebo nižšími otáčkami pracovných nástrojov poháňaných strojov. Ak sa pri predsejbovej príprave pôdy používa väčšia pojazdová rýchlosť alebo vyššie otáčky pracovných nástrojov, k triedeniu agregátov nedochádza
Vo vlhkých oblastiach sa len zriedka vyskytuje nedostatok vlahy v pôde. Vo väčšine prípadov prevláda nedostatočná prevzdušnenosť pôdy. V týchto podmienkach treba robiť hlbšiu kultiváciu pôdy, pri ktorej tradičným náradím býva pluh. V suchých oblastiach prevláda nedostatok vlahy, preto sa má robiť plytšie obrábanie pôdy alebo zakladanie porastov do čiastočne alebo aj neobrobenej pôdy.
Predsejbová príprava pôdy spravidla nadväzuje na základnú spravidla hlbšiu kultiváciu, ktorá sa robí prevažne orbou. Medzi ňou a vlastnou prípravou osivového lôžka býva rozlične dlhé obdobie. Počas neho sa môžu vykonávať viaceré operácie s rozličným zameraním. Určité špecifické rozdiely sú pri príprave pôdy k sejbe ozimných plodín, jarných plodín a medziplodín.
Pri príprave lôžka pre osivo sa povrchová vrstva pôdy skyprí. Tým sa preruší prítok tepla do pôdy a vytvára sa aeračná clona. V skyprenej vrstve vzniká tepelne izolovaný priestor, do ktorého teplo v krajnom prípade neprichádza, ani z neho neodchádza, lebo pôda vysychá, teplota vzduchu v nej sa rovná teplote atmosferického vzduchu a nie je schopná prijať ďalšie teplo.
Akumulované teplo sa vyrovnáva obsahom vody v pôde a pod adiabatickou skyprenou vrstvou vzniká izotermický priestor. Do tohto priestoru je síce obmedzený prítok tepla, ale sa obmedzuje aj výdaj tepla. Zo spodnej časti ornice prichádza do vrstvy lôžka značné množstvo vzlínajúcej vody a vzniká v nej izotermický priestor.
Na rozhraní izotermického a adiabatického priestoru, t.j. na povrchu osivového lôžka, sú semená alebo hľuzy zásobované vodou a aeračná vrstva nad nim im poskytuje kyslík. Dostatok tepla, vody a kyslíka je základnou podmienkou pre normálny priebeh 1. termodynamickej fázy rastu rastlín. Z týchto zákonitostí sa má vychádzať pri predsejbovej príprave pôdy.
Konečným cieľom všetkých predsejbových zásahov je mechanické vytvorenie lôžka pre osivo najmä z hľadiska vhodnej štruktúry pôdy, čo je kľúčovým predpokladom pre rovnomerné vzídenie, dobré zakorenenie a jednotné zapojenie porastov pestovaných plodín. Lôžko pre osivo je vytvorené vo vrchnej časti ornice dvoma vrstvami. Vzniká mechanicky pri predsejbovej príprave pôdy pôsobením strojov (kombinátory) rôzneho typu, prípadne spojením strojov na predsejbovú prípravu pôdy a strojov na sejbu. Kvalita lôžka pre osivo je vždy výsledkom činnosti použitých strojov na obrábanie pôdy a sejačiek.
Lôžko pre osivo a sadivo predstavuje vrstvu uľahnutej alebo utlačenej pôdy (s pórovistosťou okolo 50 %), ktorá má popri termodynamických podmienkach vysiatemu semenu nepretržite poskytovať dostatok ľahko prijateľnej vody pre napučiavanie, vyklíčenie, vzídenie a vhodné prostredie pre rast koreňov.
Vlastná príprava lôžka pre osivo je záverečným súborom operácií v sústave obrábania pôdy v období medzi zberom predplodiny a sejbou. Má sa pri nej dosiahnuť optimálny fyzikálny stav pôdy pre počiatočný i neskorší rast rastlín. Od kvality vykonaných prác závisí kvalita sejby, ktorá tvorí ťažiskový prvkov v sústave technológie pestovania rastlín.Jednotlivé vrstvy pôdy pripravenej k sejbe majú mať takéto vlastnosti.
Vrchná vrstva pôdy nad lôžkom, predstavujúca z termodynamického hľadiska aeračnú clonu. má byť kyprá. Jej objemová hmotnosť sa má pohybovať okolo 0,85–1,00 t.m-3. Z hľadiska rozdrobenosti v nej majú prevládať štruktúrne makroagregáty (od 0,25 do 10 mm). Podiel „prachu“ (elementárne pôdne čiastočky a makroagregáty do 0,25 mm) nemá prevyšovať 10-15%, čo napr. pri obilninách predstavuje určité ekologické optimum. Ak je ho viac ako 23-25%, veľmi sa zhoršujú fyzikálne vlastnosti pôdy, priepustnosť pre vodu a prevzdušnenosť, čo negatívne vplýva na poľnú vzchádzavosť a intenzitu rastu rastlín v prvých rastových fázach. Nemajú v nej byť hrudy (nad 50 mm). Ak je táto vrstva hrudovitá, zhoršuje kvalitu sejby. Semená v riadkoch sú nerovnomerne rozmiestnené, vytvárajú zhluky a veľa vyklíčených rastlín pod hrudami zahynie. Pri náraze na hrudy sa tiež vysúvajú výsevné pätky z pôdy, pričom sa semená dostávajú na povrch pôdy, resp. sa zapravujú plytko do prekyprenej, spravidla suchej pôdy, nevhodnej pre rýchle vyklíčenie. Hĺbka nakyprenej vrchnej vrstvy pôdy závisí od hĺbky sejby, stanovenej pre jednotlivé druhy plodín (STN 465451). Má byť väčšia ako je spodná hranica hĺbky sejby o hodnotu nakyprenosti (asi o 1/3). Ak nie je vrstva nad lôžkom nakyprená dosť hlboko, zmenšuje sa hĺbka sejby, čo môže mať negatívny dopad na založenie porastu. Hĺbka nakyprenej vrstvy má byť na celom poli rovnaká.
Vlastné lôžko pre osivo a sadivo má byť dostatočne uľahnuté alebo utlačené. Napr. pre obilniny na hlinitej pôde má mať optimálnu pórovitosť 48 – 52% a na ílovitej pôde 50 – 58%. Pre jačmeň jarný má byť na hlinitej pôde objemová hmotnosť 1,30 – 1,40 t.m-3
Uvedený požadovaný stav lôžka sa môže vytvoriť alebo dosiahnuť pomocou rozličných kultivačných operácií. Pri ozimných plodinách, najmä v suchších oblastiach, pôda spravidla nestačí uľahnúť prirodzeným spôsobom a musí sa utlačiť. Podobne aj pri medziplodinách. Pri jarných plodinách nebýva utlačenie potrebné. Kyprí sa len uľahnutá povrchová vrstva do hĺbky sejby. Spevnený povrch pôdy lôžka má byť rovný. Podľa toho treba voliť kypriace náradie.
Medzi základným obrábaním pôdy k jarným plodinám a sejbou je zvyčajne dlhé, päť až šesť mesačné obdobie. Za tento čas môže zoraná pôda dostatočne uľahnúť prirodzeným spôsobom vplyvom vlastnej hmotnosti a zrážok. V suchších oblastiach tomu napomáhajú aj doplnkové operácie pri orbe alebo ihneď po nej, zamerané na rozdrobenie oráčiny a hrubé urovnanie jej povrchu. Vzhľadom k tomu že pre dobré založenie porastu , jeho úspešný rovnomerný rast a vývoj je potrebné vhodné lôžko pre osivo, čo vyžaduje zdvojovanie kolies traktorov kvôli zamedzeniu tvorby hlbokých koľají a nerovnomerňovania, resp. zhoršovania kvality prípravy pôdy. Treba čo najskôr urobiť opatrenia na obmedzenie strát vody z pôdy . V predjarnom a skorom jarnom období býva v pôde tzv. jarné maximum vody a spravidla prevláda kapilárny výpar vody z pôdy. Na jeho významné obmedzenie je potrebné povrch pôdy urovnať a súčasne aj skypriť (z nerovného povrchu uľahnutej pôdy je vyparovanie vody 4 až 6 krát väčšie, než z povrchu pôdy urovnanej a kyprej) . Túto operáciu je však treba urobiť čo najskôr, aby pôda nevyschla.
Kypriace náradia nemajú na povrch vynášať ani obnažovať veľmi vlhkú a studenú podpovrchovú vrstvu pôdy a ani ju rozmazávať. Preto pri každom hlbšom kyprení je potrebné veľmi pozorne sledovať vlhkosť v celej vrstve , ktorú chceme kypriť.
Zvláštnu pozornosť treba na jar venovať valcovaniu. Valcovať nesmieme príliš vlhkú pôdu. Môžeme valcovať ľahkú (piesočnatú) či preschnutú pôdu, ktorá je príliš kyprá, alebo na ktorej sme pri nevhodnom obrábaní vytvorili hrudy.
Od kvality vykonaných prác pred sejbou závisí potom aj kvalita sejby, ktorá tvorí ťažiskový prvok v systéme technológie pestovania rastlín. Ako sa ľudovo hovorí:“ Ako si ustelieš, tak budeš spať – ako zaseješ, tak budeš žať!“
Lôžko pre osivo má okrem vhodných termodynamických podmienok, vysiatemu semenu nepretržite poskytovať dostatok ľahko prijateľnej vody pre napučanie , klíčenie, vzídenie a vytvorenie vhodného prostredia pre rast koreňov.
Vlastná príprava lôžka pre osivo začína až vtedy, keď sa pôda prehreje v hĺbke sejby na hodnotu minimálnej teploty potrebnej na vzchádzanie siatej plodiny.
Pri predsejbovej príprave pôdy musíme dbať na to, aby po sejbe nedošlo k tvorbe pôdneho prísušku. Hlavne epigeicky klíčiace a vzchádzajúce plodiny slnečnica ročná, fazuľa siata...) sú veľmi citlivé na jeho tvorbu. K tvorbe prísušku môže dôjsť v takých prípadoch, keď intenzívne bránime suchú pôdu (rozprašujeme), ak po sejbe pôdu za vlhka povalcujeme, alebo keď za krátky čas spadne na povrch pôdy veľké množstvo zrážok.
Moderné prístupy pestovania rastlín uprednostňujú ucelené pôdoochranné technológie. V praxi to znamená, že pri zakladaní porastov plodín ide o ucelený systém hospodárenia na pôde , ktorý dlhodobo udržiava pôdu v dobrom poľnohospodárskom a environmentálnom stave.
V ekologickom systéme hospodárenia na ornej pôde platí pri obrábaní pôdy zásada: „Plytko orať a hlboko kypriť!“ Základným predpokladom úspechu pestovania plodín je štruktúrna a biologicky aktívna pôda. Len pri zabezpečení optimálnych podmienok pre rozvoj pôdnej fauny a flóry môžeme očakávať zodpovedajúce úrody od zdravých plodín. Prvoradým cieľom teda nie sú „technické parametre“ obrábania pôdy, ale vytvorenie optimálnych podmienok pre biologickú aktivitu pôdy. Pri obrábaní pôdy má byť vytvorený dostatočne veľký priestor pre rozvoj koreňového systému plodín, majú byť podporené a povzbudené procesy premien látok v pôde pôdnymi organizmami. účinnosť medzi koreňmi plodín, mikroorganizmami a ďalšími pôdnymi zložkami musí byť zlepšená práve v ekologickom poľnhospodárstrve z dôvodu dosahovania stabilných úrod.
Ak napr. v konvenčnom spôsobe hospodárenia na pôde(systém s vysokou intenzitou chemizácie vo výžive a ochrane rastlín) sa podieľalo obrábanie pôdy na tvorbe úrody plodín 16-18 %, potom v systéme s obmedzujúcou aplikáciou uvedených intenzifikačných faktorov má podiel spracovania pôdy efekt 25-30 %. Z uvedeného vyplýva, že v súčasnom integrovanom poľnohospodárstve je význam obrábacích a kultivačných zásahov na pôde vyšší.