Technológie obrábania pôdy v jesennom období
Vývoju nákladov a rentability pestovania vybraných plodín, ku ktorým patria napr. aj pšenica ozimná a repka ozimná, sú už niekoľko rokov venované informačné publikácie Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva. Spracovávané publikácie obsahujú výsledky vybraného súboru poľnohospodárskych podnikov za príslušný rok v triedení podľa výrobných oblastí.
Z podkladov týchto publikácií bola vykonaná analýza nákladov na pestovanie uvedených plodín, na základe ktorej možno konštatovať, že v hodnotenom období rokov 1999 až 2019 dochádza k trendu neustáleho rastu tak priamych, ako aj celkových vlastných nákladov spojených so zabezpečením v praxi uplatňovaných technológií výroby.
Súčasťou vykonanej analýzy bolo aj posúdenie podielu jednotlivých nákladových položiek na celkových vlastných nákladoch, z ktorého je zrejmé, že v hodnotenom období najväčší podiel pripadá na náklady spojené s prácou strojov, ktoré napr. pri pšenici v priemere predstavujú viac ako 40 % podiel z vlastných nákladov.
Pre porovnanie pri pestovaní pšenice náklady na osivá majú približne 10 % podiel z vlastných nákladov, náklady na hnojivá približne 19 % podiel, náklady na pesticídy 10,5 % podiel a zvyšok z vlastných nákladov predstavujú režijné náklady.
Podobná situácia je aj pri pestovaní repky ozimnej, pri ktorej náklady na prácu strojov taktiež predstavujú najvyššiu nákladovú položku.
Z údajov vykonanej analýzy vývoja nákladov na pestovanie uvedených plodín vyplýva, že náklady na prácu strojov predstavujú najvyššiu nákladovú položku, a pokiaľ chceme zlepšiť rentabilitu výroby, je potrebné hľadať možnosti na ich znižovanie.
Možnosti úspory výrobných nákladov pri pestovaní ozimín
V rámci pestovania poľných plodín je zaužívané rozdeliť celý pestovateľský postup na tri základné fázy: fáza predsejbovej prípravy pôdy a sejby, fáza ošetrovania počas vegetácie a fáza zberu a pozberového spracovania. Prvým krokom pri hodnotení rentability (efektívnosti) výroby vybraných plodín môže byť zistenie nákladov pre takto zvolené fázy pestovateľského postupu a druhým krokom potom bude hľadanie určitých možností na ich zníženie.
Uvedený postup bol uplatnený aj vo vzťahu k technológiam pestovania pšenice ozimnej a repky ozimnej. Nakoľko v súvislostiach s prípravou normatívov spotreby nafty pre opatrenie „Zelená nafta 2019+“ bol vyvinutý modelovací program umožňujúci prepočítavať tak z hľadiska energetického (spotreba nafty), ako aj ekonomického (náklady) rôzne varianty technologických postupov pestovania poľných plodín, bol tento program využitý aj k vykonaniu nákladovej analýzy v rámci rôznych variantov technologických postupov pestovania pšenice a repky ozimnej, na základe ktorej je možné poukázať na niektoré možnosti úspory výrobných nákladov pri ich pestovaní.
Z výsledkov vykonanej analýzy, ale aj podľa názoru viacerých odborníkov, tou fázou pracovného procesu pestovania poľných plodín, kde je ešte možné hľadať určité rezervy vo vzťahu k zvyšovaniu efektívnosti výroby, je oblasť obrábania pôdy a zakladania porastov. Tieto názory podporujú aj výsledky analýzy, v rámci ktorej bol zisťovaný podiel jednotlivých fáz pracovného procesu na spotrebe času práce, spotrebe nafty a strojových nákladoch. Z vykonanej analýzy je zrejmé, že pri konvenčnej technológii pestovania pšenice ozimnej, ktorá v praxi niektorých podnikov stále prevláda, na fázu prípravy pôdy a sejbu pripadá približne 54 % z celkovej spotreby času práce, 58 % z celkovej spotreby nafty a 63 % z celkových vynakladaných nákladov. Pri repke ozimnej je situácia podobná, keď na fázu prípravy pôdy a sejbu pripadá približne 53 % z celkovej spotreby času práce, podobne aj 53 % z celkovej spotreby nafty a 58 % z celkových vynakladaných nákladov.
V praxi to znamená asi toľko, že ak chceme redukovať výrobné náklady, musíme pozornosť zamerať predovšetkým na vykonávanie energeticky najnáročnejších pracovných operácií a vo väčšine prípadov to sú práve operácie spojené s obrábaním pôdy.
Obrábanie pôdy pod oziminy
V praxi aktuálne používané technológie obrábania pôdy pri zakladaní porastov ozimných plodín, zahrňujú širokú škálu rozličných pracovných operácií - od intenzívneho až po zjednodušené (menej intenzívne) obrábanie pôdy, hlbokého až po plytké kyprenie, v krajnom prípade až po sejbu do nespracovanej pôdy. Každá z vykonávaných operácií v rámci zvolených pracovných postupov sa rôznym spôsobom podieľa na ovplyvňovaní tak vlastností pôdy, ako aj na stabilite a výške dosahovaných úrod. Samozrejme, každá z používaných technológií sa rozdielnym spôsobom podieľa aj na výslednej energetickej a pracovnej náročnosti, ako aj výsledných vlastných nákladoch zvoleného technologického postupu.
Je známou skutočnosťou, že obrábanie pôdy predstavuje skupinu najvýznamnejších agrotechnických zásahov v priebehu celého roka. Má zásadný význam pre pestovateľský úspech v nasledujúcom období. Ako však bolo vyššie uvedené, náklady spojené s touto činnosťou tvoria nezanedbateľnú položku v celkových výrobných nákladoch.
Náročnosť predsejbovej prípravy pôdy výrazným spôsobom ovplyvňuje úroveň obrábania pôdy po zbere predplodiny. V praxi sú rozlišované tri rozdielne operácie v závislosti na požadovaných účinkoch na pôdu: podmietka, základné obrábanie pôdy a príprava osivového lôžka. Môžu nasledovať v časovej nadväznosti alebo je možné aj ich zlučovanie podľa potreby. Zatiaľ čo pôvodne bol u podmietky zdôrazňovaný jej kypriaci význam v súvislosti s prerušením kapilarity pôdy a redukcia zaburinenia, dnes má podmietka význam pre vzídení výdrolu a semien burín, mechanickej regulácii koreniacich burín, zapravení slamy, obmedzení neproduktívneho výparu, dôležitú úlohu hrá v ekologickom poľnohospodárstve a v technológiách výsevu do mulča.
Úspora času a pracovných síl
Pokračovanie trendu smerom k bezorbovým technologickým systémom možno vysvetliť predovšetkým snahou o úsporu času a pracovných síl. Pritom sa zdá, že „dogmatizmus“ sa z diskusií stratil a na význame nadobúda posudzovanie technológií na základe podmienok stanovišťa a osevného postupu. Nasadzovanie pluhu sa v niektorých prípadoch prípravy pôdy pod oziminy obmedzilo, aby boli dosiahnuté úspory nákladov a zvýšená výkonnosť, ale zároveň aby zostali zachované prednosti obracania pôdy pre určité plodiny. V súčasnosti najrozšírenejším náradím pre podmietku, ale často aj pre predsejbovú prípravu pod oziminy, sú tanierové alebo radličkové kypriče alebo ich kombinácie. Pri jednom prejazde zvládnu plytké, ale aj hlboké kyprenie pôdy, premiešanie rastlinných zvyškov, urovnanie, spätné utuženie povrchu a niekedy aj výsev. Vďaka ponechaniu určitého podielu rastlinných zvyškov na povrchu pôdy a v pôdnom horizonte majú obrábané pozemky vyššiu odolnosť voči erózii. Plytké obrábanie pôdy so sebou prinieslo aj nárast plošnej výkonnosti pri zachovaní pomerne jednoduchej konštrukcie používaného náradia. Pre bezorbovo hospodáriace podniky sú tiež dôležité možnosti kombinovania strojov.
Rovnomerné premiešanie je výhodou
Ak je pozemok pokrytý hrubou vrstvou slamy, vďaka veľkému množstvu pôdy, ktorá sa dostáva do pohybu pri kyprení, môže byť slama homogénne premiešaná a nie uložená na dno brázdy, kde vytvára izolačný „koberec“. Väčší počet úzkych radličiek kypriča naruší pôdu a nevznikajú tak výrazné zóny utuženia na hraniciach spracovania pôdy (utužené podorničie od kolies traktora).
Stopy od kolies ťažného prostriedku sú následne z najväčšej časti znovu nakyprené, pretože traktor sa pohybuje všetkými kolesami po povrchu pôdy. Intenzitu účinnosti pri obnovu pôdnej štruktúry a premiešaní pôdy podporuje rozširovanie kypričov. Obľúbené sú ako trojradové, tak i štvor- a viacradové kypriče, ktoré vyžadujú podstatne viac ťahového výkonu. Vďaka výkonným traktorom to nie je problém ani vtedy, ak je potrebné s takýmto strojom pracovať do väčšej hĺbky.
Nižšia náročnosť, vyššia výkonnosť
Ich špecifická energetická náročnosť v prepočte na jeden meter záberu je nižšia ako u radličného pluhu. Výkonnosť je väčšia, pri druhej podmietke sa už u kypričov so záberom 3 m pohybuje okolo 3 ha.h-1. Navyše je možné v závislosti od účelu využitia kyprič osadiť rôznymi radlicami či ďalším príslušenstvom pre doplnenie alebo zlepšenie jeho účinnosti v pôde. Sem patria tiež samostatne odpojiteľné ťahané utužovanie valce v rôznom prevedení, ktoré okrem prídavného utuženia pôdy vykonávajú ešte úpravu povrchu. Požadovaného efektu je tak dosiahnuté už pri jednom prejazde a ušetria sa pracovné operácie aj čas a zvýši výkonnosť. Ťažké kypriče možno rozdeliť do dvoch skupín. Prvá z nich je už koncipovaná ako náhrada pluhu, a teda môžu vykonávať hlboké spracovanie pôdy v celom orničnom horizonte. Účinnosť obracania pôdy je však obmedzená. Väčšinou sú opatrené radlicami na pevnými stĺpicami (prípadne doplnenými istením proti preťaženiu), Aby bol pracovný odpor udržiavaný v rozumnej miere, ide väčšinou o úzke radličky. Ťažké kypriče sa vyrábajú v šírkach záberu väčšinou od troch do 5,5 m. Možno ich rozoznať podľa veľmi robustnej konštrukcie a podľa dostatočne dimenzovaného oporného a zhutňovacieho valca.
Druhá skupina zahŕňa stroje, určené predovšetkým pre následné spracovanie pôdy po zbere obilnín, to znamená podmietku strniska, zapravenie slamy a prípravu pôdy (často pre medziplodinu aj s jej prípadným súčasným výsevom). Stĺpice sú postavené strmšie a osadené radlicami, ktoré zaisťujú intenzívne povrchové premiešanie rastlinných zvyškov. Celkovo intenzívneho efektu premiešania aj urovnania pozemku je dosiahnuté rozložením radlíc na viacnosníkovej konštrukcii rámu, avšak za cenu zvýšenia energetickej náročnosti. Priechodnosť rastlinných zvyškov je u týchto kypričov na rôznej úrovni. Vyrábajú sa v šírkach záberu od troch až do šiestich metrov, vlastná hmotnosť môže dosahovať u najväčších verzií aj 9,5 t. Určitým nedostatkom tejto skupiny kypričov je ich obmedzená použiteľnosť. Kvalitného výsledku sa dosiahne len na pôde s malou vlhkosťou, aká panuje väčšinou tesne po zbere plodiny. Preto sa kypriče tak často dostávajú k slovu pri podmietkach, lebo slamu lepšie pomiešajú s pôdou ako pluh.
Na záver treba uviesť, že kyprič a pluh sú vlastne navzájom sa dopĺňajúce stroje, ktoré môžu pokojne existovať vedľa seba v jednom podniku.
Záver
V praxi je známe, že z hľadiska spotreby energie aj času práce je to práve orba, ako rozhodujúca operácia tzv. konvenčných technológií prípravy pôdy. Zároveň pestovatelia dobre vedia, že po sejbe do zoranej pôdy počas suchej jesene je úroda ozimín spravidla nižšia ako pri sejbe do povrchovo obrábanej pôdy. Nahradenie orby niektorou z iných kypriacich operácií spravidla vždy prináša úsporu pri ukazovateľoch spotreby energie, času práce a hlavne nákladov.
Vo všeobecnosti je známe, že napr. pšenica ozimná vyžaduje mierne uľahnutú pôdu a kladne reaguje na plytšie obrobenie pôdy, preto je reálne pri jej pestovaní použiť technológiu minimalizácie. Predpokladom úspechu minimálneho obrábania sú však nezaburinené a živinami dobre zásobené pôdy. Povrchové obrábanie pôdy pre pšenicu v porovnaní s orbou je vždy z ekonomického hľadiska efektívnejšie a takmer rovnocenné je aj z pohľadu agronomického hodnotenia. Repka ozimná sa naopak odvďačí za hlbšie prekyprenú pôdu. Pre vývoj jej koreňového systému je vhodné vytvorenie hlbších vrstiev prekyprenej pôdy, čo je možné dosiahnuť vhodne riešeným kypričom.
Znižovanie celkových nákladov na založenie porastu patrí medzi dôležité úlohy väčšiny (ak nie všetkých) pestovateľov poľných plodín. Čoraz viac sa preto pestovatelia rozhodujú v prospech úspornejších a efektívnejších technológií, ktorými možno kompenzovať rastúce ceny vstupov. Znížiť celkové náklady možno predovšetkým takými prístupmi, ktoré využívajú kombinované náradie, umožňujúce menší počet prejazdov po poli a taktiež náradie s pasívnymi pracovnými orgánmi. Zároveň ide o náradia, ktoré umožňujú dosahovať nižšiu spotrebu energie a hlavne času pri vykonávaní pracovných operácií. Stále častejšie sa totiž stretávame s tým, že sa vhodné termíny pre zakladanie porastov sústreďujú do niekoľkých málo dní. V takýchto podmienkach je skutočne potrebné zvažovať účelnosť a efektívnosť jednotlivých obrábacích zásahov a ich postupnosť nielen z už uvedeného hľadiska nákladového, ale čím ďalej aj z hľadiska časového.
