Obnova opustených a ruderálnych stanovíšť trávnych porastov
V súčasnej dobe pri neustálom znižovaní stavov hospodárskych zvierat je veľká časť výmery trávnych porastov bez využitia. Po opustení týchto území zostávajú aj plochy určené na odpočinok zvierat bez akéhokoľvek regulačného zásahu, čoho výsledkom je zvýraznenie ich ruderalizácie. Okrem nízkej až škodlivej kŕmnej hodnoty nemôže zostať bez povšimnutia ani negatívna pozícia ruderalizovaných porastov z environmentálneho pohľadu, či ako krajinotvorného a estetického prvku.
V niektorých regiónoch Slovenska sa dodnes zachovalo voľné pasenie hospodárskych zvierat ako pozostatok valašskej kolonizácie. Pastieri nechávajú zvieratá na stanovištiach v údolných polohách v blízkosti vodných zdrojov. Plochy sú ohradené stabilným oplotením, alebo sa dobytok pohybuje voľne v blízkosti koliby, tzv. „stádlenie“. Takéto stanovištia sú permanentne zošľapované a zvieratá zanechávajú v pôde vysoký obsah živín v podobe exkrementov, najmä dusíka a draslíka. K podobnému hromadeniu výkalov, aké pozorujeme na miestach tzv. „stádlenia“, v obmedzenej miere dochádzalo aj v minulosti v okolí napájadiel divo žijúcich zvierat a v miestach nocovania stád kopytníkov.
Voľným „stádlením“ celé sezóny na tej istej ploche dochádza k zdevastovaniu porastov, pôdnej erózii a zhromažďovaniu značného množstva výkalov na malej ploche.
Pôda vplyvom vysokej akumulácie živín sa mení na eutrofizovanú a formujú sa na nej ruderalizované porasty, prevažne s dominanciou štiavca tupolistého (Rumex obtusifolius L.) a pŕhľavy dvojdomej (Urtica dioica L.). Tieto ruderálne druhy sa ďalej šíria do okolitého prostredia vplyvom ich obrovskej diseminačnej schopnosti.
|
Obr. 1: Výsledkom opúšťania stádlisk sú ruderalizované porasty so širokolistými burinami |
Ešte pred tým, ako pristúpime k riešeniu takto ruderalizovaných plôch, je nutné si uvedomiť zásadný rozdiel v regulácii na ornej pôde a trávnych porastoch. Pokiaľ na ornej pôde máme väčšinou monokultúry, tak trávne porasty sú tvorené väčším počtom druhov rôznorodých rastlín, medzi ktorými fungujú komplikované vzťahy a potlačením jedného druhu alebo skupiny, môžeme zásadne ovplyvniť aj iné druhy, často hodnotné. Je dôležité definovať pojem burina a pristupovať k rastlinám podľa situácie.
Čo v skutočnosti definujeme pojmom „burina“? Nie je to absolútny termín, ale predstavuje kategóriu rastlín, ktoré sú jednoducho nežiaduce, vylúčené z poľnohospodárstva. Filozofia založená na myšlienke, že to vôbec nie sú rastliny škodlivé a neužitočné, je relatívne nová. Táto filozofia používa termín „sprevádzajúce rastliny“ namiesto termínu „burina“. Nezáleží na tom, ktorý termín si zvolíme – rastlina sa stáva burinou, až keď musí byť kontrolovaná, keď prekročí tzv. prah škodlivosti. Prah škodlivosti môže byť rôzne široký a závisí od uplatňovaného manažmentu na trávnych porastoch. Preto termín „burina“ musí byť definovaný vhodným spôsobom pre plochy s trávnymi porastmi, ako definícia závisiaca od danej situácie, kde intenzita manažmentu, požiadavky dobytka, ako aj dôležitosť pasenia dotýkajúceho sa ochrany prírody a prostredia tu zohráva dôležitú úlohu.
Na trvácich porastoch zaburinenosť podmieňujú predovšetkým nepriaznivé vplyvy stanovišťa a chyby v obhospodarovaní.
Podmienky stanovišťa trvalo ovplyvňujú druhové zloženie trávneho porastu, a tým aj výšku a kvalitu úrod. Bez úpravy negatívnych trvalých vplyvov sa porasty nedajú zlepšovať likvidáciou burín.
Zlepšenie druhového zloženia a následné zvýšenie úrod nasleduje až potom, keď sa odstránia negatívne vplyvy stanovišťa. Akékoľvek iné ničenie burín a menej kvalitných druhov nemôže mať trvalý charakter. Príčinou zaburinenosti môžu byť aj chyby v obhospodarovaní trávnych porastov (chyby nerešpektujúce biológiu mačiny a kvalitných druhov fytocenózy, vysoké dávky animálnych hnojív). Postupne dochádza k negatívnej sukcesii: kvalitné druhy sú vytlačené a rozširujú sa druhy burinné.
Prebytok dusíka a draslíka podporí rozšírenie tzv. močovkových burín (štiavec tupolistý a kučeravý, lopúchy, pŕhľava, boľševník borščový a i.). Zvieratá odmietajú takýto porast v zelenom aj konzervovanom stave.
Vysoké dávky dusíka s malou frekvenciou využívania spôsobujú prerednutie porastu a prienik burín na voľné miesta.
Veľké utláčanie mechanizmami, nedostatočne dlhé obdobie odpočinku – narastania porastu po využití, voľné pasenie a neošetrovanie porastu po spasení sú príčinou postupného prenikania burín do porastu (sitiny, ostrice, hustotrsnaté trávy).
Na lúčnych porastoch spočívajú chyby odburiňovania v skorej, neskorej a veľmi nízkej kosbe. Skorá kosba zasahuje väčšinu hodnotných druhov vo fáze, keď nemajú dostatočné množstvo rezervných látok, a preto sa znižuje ich trvácnosť. Skoré druhy (tomka voňavá, stoklas mäkký, iskerník prudký) sa v poraste rozširujú. Tak, ako je škodlivá skorá prvá kosba, môže postupne znehodnotiť porast aj neskorá kosba. Väčšina kultúrnych tráv v neskorej kosbe je po odkvitnutí až v semennej zrelosti. V takejto fáze už skosený porast len ťažko dorastá, a tým nastáva príležitosť potlačiť kultúrne druhy takými, ktoré sa neskôr vyvíjajú a v ďalších kosbách rýchlejšie dorastajú. V poraste sa rozširujú najmä druhy psinčeka.
Významným zdrojom zaburinenosti sa v posledných rokoch stávajú invázne druhy rastlín. Na naše územie sa dostali buď zámerne ako okrasné druhy, alebo neúmyselne dopravou rôznych tovarov (obilnín, ovocia a pod.). Problémom je vysoká konkurenčná schopnosť voči domácim druhom, vyššia vitalita, obrovský reprodukčný potenciál, resp. neexistencia patogénov limitujúcich ich rozvoj a následné nekontrolovateľné šírenie. V podmienkach trávnych porastov sa rozširujú predovšetkým zlatobyľ kanadská a obrovská, boľševník obrovský, pohánkovec japonský, pohánkovec sachalinský a ich kríženec pohánkovec český. Niektoré z nich, okrem potláčania pôvodnej vegetácie, môžu spôsobiť vážne poškodenie zdravia zvierat aj ľudí, napr. boľševník obrovský.
Základom regulácie zaburinenosti trávnych porastov je dokonalé poznanie biológie vyskytujúcich sa burinových druhov. V regulácii burinových druhov na trávnych porastoch treba použiť odlišné spôsoby ako v porastoch na ornej pôde.
Regulácia zaburinenosti sa má sústreďovať na tieto smery:
- úprava stanovištných podmienok vyvolávajúcich zaburinenosť,
- regulácia zaburinenosti správnym využívaním a hnojením
...až následne na:
- mechanickú reguláciu,
- reguláciu chemickými prípravkami,
- biologickú reguláciu.
Správne obhospodarovanie má ďalší podstatný význam, aby nedošlo k zaburinenosti pozemkov. Predovšetkým je to spôsob využívania. Existujú typické buriny, ktoré sú rozšírené na kosných lúkach a buriny, ktoré sú sprievodným javom pasienkových porastov. Na lúčnych porastoch sú rozšírené vzrastné druhy, ktoré vyžadujú nakyprenejšiu lúčnu pôdu (štiav kyslý, nevädzovec lúčny, kostihoj lekársky, pýr plazivý). Na pasienkoch prevládajú nízke burinové druhy (sedmokráska, prvosienka, lipnica ročná a pod.). Regulácia lúčnych a pasienkových burín sa najúspešnejšie robí striedavým využívaním, t.j. ten istý porast sa jeden rok využíva kosením, druhý rok pasením. Ak to prevádzkové podmienky dovoľujú, je to najúčinnejší zásah.
Hnojenie, najmä dusíkaté, sa musí vždy používať v bezprostrednej nadväznosti na frekvenciu využívania. Správne používanie tekutých animálnych hnojív prispieva k zvyšovaniu úrod a ich kvalite. Neodborné použitie vyvolá zaburinenosť, ktorá sa ťažko reguluje.
Mechanické opatrenia patria k priamym spôsobom regulácie burín. Okrem zásahov spomínaných v bežnej povrchovej úprave (smykovanie, bránenie a valcovanie) je možné využívať aj niektoré špeciálne opatrenia na malých plochách:
Odstránenie rastlín vytrhávaním, kosením – pri ohniskovom výskyte niektorých druhov.
Vyčerpanie rastlín nízkou kosbou – má význam napr. pri regulácii metlice trsnatej, ktorá je z porastu len ťažko odstrániteľná. Jedným zo spôsobov je aj hlboko urobená kosba, najlepšie bubnovou kosačkou. Takýmto opakovaným zásahom sú jej trsy oslabené a je možné urobiť obnovu porastu.
Regulácia zaburinenosti herbicídmi na trávnych porastoch má svoje prednosti, ale aj nedostatky. Skôr sa používa výnimočne ako pravidelne. Porast ošetrený herbicídmi sa môže meniť aj v nežiaducom smere, a preto treba okrem herbicídov prihliadať aj na správne dávkovanie, termín aplikácie a najvhodnejší spôsob.
Prednosti aplikácie herbicídov na trávnych porastoch spočívajú:
- v rýchlom účinku, ktorý možno len zriedka dosiahnuť zmenou spôsobu obhospodarovania,
- v rýchlom zničení pôvodného porastu aj na neorateľnom stanovišti bez hlbšieho zásahu do pôdy,
- v možnosti zničenia niektorých odolných burín, ktoré možno likvidovať len orbou a dlhším poľným obdobím (individuálnou alebo lokálnou aplikáciou herbicídov), pri šetrení ostatného porastu.
Nedostatky a nevýhody aplikácie herbicídov sa na trávnych porastoch prejavujú:
- v pomerne vysokých finančných nákladoch len na zničenie burín bez efektu zvýšenia úrod,
- často sa popri burinách zničia v poraste aj cenné druhy (napríklad popri širokolistých burinách sa zničia aj ďatelinoviny), a tým sa zníži kvalita krmu,
- v aplikácii herbicídov bez následného účinku, a tým možnosti regenerácie burín,
- v potrebe dodatočných nákladov na hnojivá (napríklad po vypadnutí ďatelinovín), aby sa dosiahla aspoň rovnaká úroda ako pred zásahom, v nezáujme zaoberať sa príčinami zaburinenosti cestou pratotechnických alebo melioračných zásahov, v znečisťovaní prostredia a krmu reziduálnymi látkami so škodlivými účinkami na organizmus zvierat a ľudí.
Za alternatívu môžeme považovať biologickú reguláciu zaburinenosti. Základom je použitie biologického činiteľa limitujúceho rozvoj určitého organizmu – patogéna alebo konkurenčne silného organizmu. Z hmyzu sa môže použiť napr. liskavka reďkovková proti štiavu kučeravému, larva mory juhoafrickej na potlačenie orličníka obyčajného. Ďalej je možné využitie hrdzí, napr. hrdza hrachová významne reguluje mliečnik chvojkový. Nežiadúce druhy možno obmedziť napr. aj konkurenčným potenciálom reznačky laločnatej.
|
Obr. 2 a 3: Prísev konkurenčne silnej reznačky laločnatej ako vhodná alternetíva na reguláciu širokolistých burín |
Prísevom konkurenčne silných rastlinných druhov do ruderalizovaného trávneho porastu s eutrofizovanou pôdou po silnom prekošarovaní v spojení s pravidelným využívaním sa odčerpajú živiny z extrémne vysokej zásoby v pôde a ekosystém sa približuje pôvodnému stavu pred záťažou. Príkladom môžu byť výsledky realizované Katedrou trávnych ekosystémov a kŕmnych plodín FAPZ SPU v Nitre zo stanovišťa, kde sa v minulosti nachádzalo stádlisko, vplyvom čoho došlo k silnej eutrofizácii a následným zmenám vo floristickom (botanickom) zložení. Vznikol tam porast fytocenologicky patriaci do triedy Galio-Urticetea Passarge ex Kopecký 1969, spoločenstva s Urtica dioica.
V pokuse zloženom z piatich variantov sa 2 roky sledovali nasledovné možnosti regulácie:
- Var. 1 – pôvodný porast – kontrola, kosený na začiatku kvitnutia
- Var. 2 – porast kosený v intervale 5 týždňov
- Var. 3 – porast kosený v intervale 6 týždňov
- Var. 4 – porast prisievaný reznačkou laločnatou (Dactylis glomerata L.) v množstve 20 kg.ha–1 a ďatelinou plazivou (Trifolium repens L.) v množstve 2 kg.ha–1
- Var. 5 – porast radikálne obnovený s následným výsevom reznačky laločnatej (Dactylis glomerata L.) v množstve 30 kg.ha–1
Na konci sledovaného obdobia sa vo všetkých variantoch vrátane kontroly prezencia Urtica dioica L. výrazne znížila. Z dvojročných sledovaní rôznych spôsobov regulácie sa javí ako najvhodnejší prísev konkurenčne silného druhu, resp. radikálna obnova a následné vysiatie konkurenčne silného druhu. Vážnym problémom bolo následné zvyšovanie pokryvnosti Rumex obtusifolius L. až takmer do úplnej dominancie v porastoch bez prísevu.
Príkladom využitia nechemických spôsobov regulácie, resp. v prípade nutnosti aj kombinácie s chemickými prípravkami je riešenie vplyvu pratotechnických opatrení (herbicíd Asulox, defoliácia, melioračné vápnenie a ich kombinácie) na zmenu floristického zloženia porastu s akcentom na zníženie pokryvnosti orličníka obyčajného, ktorý bol na začiatku sledovania dominantným druhom. Z hľadiska praktického využitia sme zistili, že:
Najefektívnejším opatrením bola kombinácia Asuloxu, kosby a vápnenia. Rok po aplikácii herbicídu orličník ustúpil a jeho pokryvnosť klesla pod 5 %. Zároveň výrazne narastal počet druhov. Pozitívom bolo zvýšenie zastúpenia ďatelinovín v treťom roku sledovania.
Podobný účinok na zníženie pokryvnosti orličníka, ako predchádzajúca kombinácia, mala aj kosba s aplikáciou herbicídu, kde sa však nedosiahlo tak výrazné zvýšenie zastúpenia ostatnej zložky v úrode sena.
Z krátkodobého hľadiska sa javila efektívna aj kombinácia Asuloxu a vápnenia, resp. samotného herbicídu. Účinok herbicídu slabol a v druhom roku od aplikácie orličník opäť zvýšil svoju pokryvnosť, čo sa výraznejšie prejavilo v jesennom období.
Z kombinácie opatrení bez Asuloxu považujeme za efektívnu kosbu spojenú s melioračným vápnením. Pozitívny účinok sa však významne prejavil až v treťom roku.
Samotná kosba síce znížila podiel orličníka v poraste a úrode sena, ale nie tak výrazne ako v kombinácii s viacerými opatreniami.
|
Obr. 4: Regulácia orličníka obyčajného |
Problémom súčasnosti nie sú len lokálne ruderalizované plochy. V nadväznosti na zníženie počtu herbivorov sú najmä vzdialenejšie, ťažšie prístupné, plochy trávnych porastov opúšťané. Dôsledkom je floristická degradácia porastov a znižovanie produkčného potenciálu. Porasty sa postupne zalesňujú , resp. sú nahradzované vysokobylinnými spoločenstvami. Takýto neošetrovaný trávny porast však nie je funkcie schopný zabezpečiť v plnej miere nie len produkčné, ale animimoprodukčné funkcie. Dochádza k hromadeniu stariny, zvyšovaniu obsahu surového humusu a následným komplexným zmenám vo vlastnostiach stanovišťa. Na nevyužívaných trávnych porastoch sa podstatne znižuje retenčná schopnosť, voda odteká po povrchu, nevsakuje do pôdy a zvyšuje sa možnosť záplav. Problémom je aj nižšia drsnosť povrchu uľahnutej stariny a tým zvyšovanie lavínového nebezpečenstva. Absencia defoliácie v mnohých prípadoch vedie k rozširovaniu nežiaducich širokolistých burín ako sú pŕhľava, štiavy, lopúchy a podobne.
Jednou z alternatív obhospodarovania je mulčovanie opustených porastov. V médiách je na tento spôsob údržby trávnych porastov množstvo kritických názorov, ktoré upozorňujú, že z dlhodobého pohľadu ochrany prírody mulčovanie nie je ideálne riešenie. Kritické myšlienky sa sústreďujú predovšetkým na zvyšovanie eutrofizácie vplyvom rozkladu mulčovanej fytomasy. „Vyležiavanie“ biomasy zabraňuje rastlinám vo vývoji. V mnohodruhových spoločenstvách následne klesá diverzita a menia sa na ruderálne. Oponujú aj ústupom vzácnych druhov, viazaných na oligotrofné stanovištia. Označujú takto udržiavané plochy, že sú len „naoko upratané“ a zbytočne dotované z podporných programov. Určite. V mnohom sa dá s nimi súhlasiť. Ale položme si otázku. Čo s rastúcou výmerou opustených trávnych porastov? Zalesniť ich alebo ich udržať v „produkčnej kondícii“ pokiaľ sa nezvýši dopyt po produktoch spojených s ich využívaním alebo nechať len tak samé na seba s „divokou“ sukcesiou. Zalesnenie by bolo finančne a organizačne extrémne náročné.
Vyššie uvedené dôvody v momentálnej situácii naznačujú ako najvhodnejšiu alternatívu mulčovanie. Bol zistený dobrý rozklad hmoty aj pri vysokých úrodách. Samozrejme pri rovnomernom rozmiestnení po ploche. Horšia dekompozícia bola pozorovaná len pri mulčovaní ďatelinovinami, ktoré sa ťažšie rozkladajú, resp. u niektorých hrubo stebelných bylinách. Z hľadiska vplyvu mulčovania na biodiverzitu nebol zaznamenaný vo výskume negatívny vplyv na biodiverzitu. Samozrejme je nutné dodržanie určitých pravidiel, aby sme sa vyvarovali negatívam. Dôležité je predovšetkým správne načasovanie termínu.
Ako príklad uvádzame výsledky výskumu realizovaného na stanovišti chudobnom na živiny mätonohovo-hrebienkovým porastom, ktorého produkcia ani pri najvyšších dávkach dusíka neprekročila 5 ton sušiny z hektára. Mulčovanie sa realizovalo v lete, v mesiaci júl. Pre širšie spektrum výsledkov sme tento manažment aplikovali po rôznom obhospodarovaní v minulosti:
- nehnojený porast
- fosforečno-draselné hnojenie
- fosforečno-draselné hnojenie + 60 kgN.ha-1
- fosforečno-draselné hnojenie + 120 kgN.ha-1
- fosforečno-draselné hnojenie + 240 kgN.ha-1
Všetky porasty boli až do zmeny manažmentu 3x kosené a hmota bola pozberaná.
Všeobecne bolo pozorované vyššie zastúpenie tráv na mulčovaných porastoch a naopak rastúce zastúpenie bylín v opustených spoločenstvách. Na väčšine variantov pri oboch manažmentoch bol zistený aj stúpajúci podiel ďatelinovín. Veľmi pozitívne hodnotíme aj znižovanie podielu prázdnych miest v mulčovaných porastoch.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva potreba kombinácie pratotechnických opatrení s potrebou chemického zásahu na potlačenie burín v trávnom poraste. Základom regulácie zaburinenosti musí byť predovšetkým odstránenie nedostatkov pri obhospodarovaní, nepriaznivých vplyvov stanovišťa a až potom možno posúdiť potrebu chemického zásahu do biológie trávneho porastu. Chemický zásah je len doplnkovým opatrením v celom komplexe pratotechniky.
Rovnako v prípade mulčovania môžeme konštatovať, že nie je najideálnejším spôsobom obhospodarovania trvalých trávnych porastov, je však vždy vhodnejšou alternatívou ako ich opúšťanie, resp. ponechanie na neriadenú sukcesiu.
