Pestovanie monokultúr začína dominovať: zlá správa pre trvalo udržateľné poľnohospodárstvo
Nová štúdia Univerzity v Toronte naznačuje, že celosvetovo pestujeme viac druhov rovnakých plodín a to predstavuje veľké výzvy pre udržateľnosť poľnohospodárstva v globálnom meradle.
Štúdia, ktorú vypracoval medzinárodný tím výskumníkov, vedených Adamom Martinom z Univerzity v Toronte využila údaje Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO), aby zistila, ktoré plodiny mali zastúpenie v pestovaní v rokoch 1961 až 2014 na veľkých plochách poľnohospodárskej pôdy. Zistili, že rozmanitosť plodín v regiónoch sa skutočne zvýšila - napríklad v Severnej Amerike sa teraz pestuje 93 rôznych druhov plodín v porovnaní s 80 a 60. rokoch minulého storočia. Avšak skupina populárnych kultúrnych plodín ustúpila do úzadia a priestor sa vytvoril pre výživnejšie, ekonomicky výnosnejšie. Čoraz väčším problémom sa stáva pestovanie monokultúr, ktoré zaberajú stále väčšie plochy na celom svete. Inými slovami, veľké poľnohospodárske farmy v Ázii, Európe, Severnej a Južnej Amerike sa zameriavajú cielene na jeden jediný druh, čím sa začínajú podobať a vyzerať totožne.
To čo dnes vidíme, sú veľké monokultúry plodín, ktoré sú komerčne hodnotné a pestujú sa vo na veľkých plochách po celom svete. Veľké farmy často pestujú iba jeden druh plodín, ktorý je zvyčajne len jediným genotypom požadovaného druhu pestovaný na tisícoch hektároch pôdy. Sója, pšenica, ryža a kukurica sú toho príkladmi. Tieto štyri plodiny zaberajú až 50% celosvetovej poľnohospodárskej pôdy, zatiaľ čo zostávajúcich 152 hospodársky významných plodín pokrýva zvyšok. Všeobecne sa predpokladá, že najväčšia zmena v celosvetovej poľnohospodárskej diverzite sa odohrala počas tzv. kolumbijskej výmeny 15. a 16. storočia, kedy sa prepravovali komerčne dôležité druhy rastlín do rôznych častí sveta.
Autori však zistili, že v 80. rokoch došlo k výraznému nárastu celosvetovej diverzity plodín, keďže rôzne druhy plodín sa po prvýkrát pestovali na nových miestach. Do 90. rokov minulého storočia sa diverzita vyrovnávala a od tohto obdobia začala medzi regiónmi klesať. Nedostatok genetickej rozmanitosti v rámci jednotlivých plodín je zrejmý, napríklad v Severnej Amerike tvorí šesť individuálnych genotypov asi 50 percent všetkých plodín.
Tento pokles celosvetovej diverzity plodín má rôzne príčiny. Existuje aj ekologická otázka, napr. mor zemiakov, ale v globálnom meradle. Ak sa zvyšuje dominancia niekoľkých genetických línií plodín, potom sa globálny poľnohospodársky systém stáva čoraz náchylnejší pre škodcov alebo choroby. Poukazuje sa napr. na smrteľnú hubu, ktorá naďalej devastuje banánové plantáže po celom svete.
Analýza, ktorá bola použitá na celosvetovej úrovni môže byť použitá aj na preskúmanie národných úrovní rozmanitosti plodín ako ďalší krok výskumu. Je potrebné zvážiť aj politický aspekt problému, keďže rozhodnutia vlády uprednostňujúce pestovanie určitých druhov plodín a podporu pestovania ekonomicky výhodných plodín môžu prispieť k nedostatku rozmanitosti. Pri plánovaní poľnohospodárskej koncepcie je potrebné sa zamerať na odlišnosť plodín na regionálnej úrovni a aktívne sa zapájať o zachovanie väčšej genetickej rozmanitosti.
Zdroj: Adam R. Martin, Marc W. Cadotte, Marney E. Isaac, Rubén Milla, Denis Vile, Cyrille Violle. Regional and global shifts in crop diversity through the Anthropocene. In PLOS ONE, 2019; 14 (2): e0209788 DOI: 10.1371/journal.pone.0209788