Ekonomika prevádzky poľnohospodárskej techniky X.
V predchádzajúcej časti príspevku sme sa venovali problematike obnovy výrobných prostriedkov. Bolo v nej naznačené, že z teoretického aj praktického hľadiska sa pri obnove strojov a výrobných zariadení zaoberáme riešením problémov, ktoré súvisia s nahradzovaním objektov, ktoré sa v dôsledku prevádzky opotrebovávajú, alebo zlyhávajú.
Obnova sa vykonáva z dvoch základných príčin. V prvom rade obnovou sa zabezpečuje oprava, respektíve sprevádzkovanie strojov a výrobných zariadení po vzniknutej poruche. V tomto prípade je obnova súčasťou údržby, ktorú označujeme ako korektívna údržba. Druhou príčinou obnovy je morálne zastaranie technických prostriedkov a ich následná náhrada modernejšími. V tomto prípade obnova už nie je celkom súčasťou údržby a tvorí dôležitú oblasť v stratégii rozhodovania podnikov a prevádzok.
Odstraňovanie negatívnych následkov fyzického opotrebovania na funkčné schopnosti stroja, resp. výrobného zariadenia vyžaduje určité náklady na jeho údržbu a opravy. Z tohto dôvodu prevádzkové náklady, súčasťou ktorých sú aj náklady na údržbu a opravy, ako funkcia času využívania výrobného zariadenia neustále narastajú. Ako bolo vysvetlené v predchádzajúcej časti príspevku, tieto náklady je možné vyjadriť cez koeficient opráv, ktorý má s vekom prevádzky stroja, resp. výrobného zariadenia stúpajúci trend. Súčasne s procesom fyzického opotrebenia prebieha i proces prenosu hodnoty výrobného zariadenia na ním vyrábané produkty. Hodnota výrobného zariadenia je pritom reprezentovaná jeho obstarávacou cenou. Konkrétny proces prenosu hodnoty stroja, resp. výrobného zariadenia sa realizuje formu odpisovania z obstarávacej ceny za každú časovú jednotku. V našich podmienkach sa tento proces riadi formu ročného odpisovania prostredníctvom ročného odpisu.
Ak sa má riadiaci subjekt rozhodnúť o okamihu vyradenia stroja, resp. výrobného zariadenia z procesu výroby, môže pre podporu svojho rozhodnutia uplatniť tieto kritériá:
- zhodnotenie fyzického stavu výrobného zariadenia,
- dovŕšenie opotrebovania výrobného zariadenia v ekonomickom zmysle,
- určenie okamihu ukončenia prevádzky výrobného zariadenia, v ktorom v súhrnne vyjadrené prevádzkové náklady dosahujú svoje minimum.
Podľa prvých dvoch kritérií by mal riadiaci subjekt pri určovaní okamihu vyradenia výrobného zariadenia brať do úvahy technicko-technologické pravidlá, predpisy, smernice a normy, alebo sa opierať o normy odpisové. Platnosť týchto noriem, resp. smerníc sa však v praxi často koriguje v závislosti od toho, akými finančnými prostriedkami a možnosťami získať nové zariadenie daný podnik disponuje. V prípade nedostatku finančných prostriedkov na obnovu strojov, resp. výrobných zariadení formou ich výmeny sa skôr pristupuje k ich oprave a využívaniu aj po dosiahnutí vhodného okamihu obnovy, čo však súvisí (ako tiež bolo naznačené v predchádzajúcej časti príspevku) s ďalším nárastom prevádzkových nákladov.
Pri treťom z uvedených kritérií sa rozhodnutie o okamžiku vyradenia stroja, resp. výrobného zariadenia opiera o stanovenie „nákladového optima“ procesu ich využívania. Základná charakteristika procesu vyhľadávania optimálneho času obnova potom vyplýva zo vzťahu medzi vývojom celkových nákladov, spojených s využívaním výrobného zariadenia, a zvoleným časom a spôsobom znižovania jeho hodnoty prostredníctvom odpisov. Zjednodušený nákladový prístup k stanoveniu vhodného termínu obnovy výrobného zariadenia bol naznačený v predchádzajúcej časti príspevku aj s vysvetlením, že jeho uplatnenie je taktiež podmienené dostatkom finančných zdrojov na zaobstaranie náhrady obnovovaného výrobného prostriedku nejakým iným.
Formy obnovy strojov, resp. výrobných zariadení
Ako bolo naznačené v predchádzajúcom texte, forma obnovy (reprodukcie) strojov, resp. výrobných zariadení môže mať charakter:
- opravy a údržby – základný výrobný prostriedok sa spätne uvedie do funkčného stavu, pričom údržba môže byť preventívna – pravidelná bez ohľadu na vznik poruchy v určitom časovom intervale, alebo údržba označovaná ako korektívna, ktorá sa vykonáva v čase vzniku poruchy základného výrobného prostriedku,
- kúpy nových základných výrobných prostriedkov formou:
- jednoduchej reprodukcie – nákup nových základných výrobných prostriedkov v nezmenenom počte, s rovnakými technickými vlastnosťami a parametrami,
- rozšírenej reprodukcie – kúpa základných prostriedkov v rôznom počte, s rôznymi funkčnými vlastnosťami.
Pre prípad rozhodovania sa o obnove výrobných prostriedkov formou ich nákupu je vhodné si pripomenúť metódy stanovenia potreby strojov, resp. výrobných zariadení, ktoré môžu takéto rozhodovanie uľahčiť.
Metódy stanovenia zdôvodnenej potreby strojov
V súčasnom období je k dispozícii pre oblasť stanovenia zdôvodnenej potreby strojov, resp. výrobných zariadení používaných v poľnohospodárstve niekoľko metód, ktorých uplatnenie je podmienené veľkosťou podniku, špecializáciou výroby, výrobným zameraním, prírodnými a klimatickými podmienkami a v neposlednej miere rozvojom mechanizácie a organizácie poľných prác. Cieľom uplatňovaných metód je hľadanie určitej rovnováhy medzi charakterom prírodných a technologických podmienok výroby a skladbou strojovej techniky.
V prevažujúcej časti poľnohospodárskych podnikov západnej Európy, ale už aj u nás v podmienkach fariem rodinného typu, sa pri výpočtoch zdôvodnenej potreby strojov spravidla zohľadňujú len niektoré rozhodujúce pracovné operácie, napr. zber obilnín, silážovanie krmovín, a aj používané metódy výpočtu potreby strojov sú preto jednoduchšie. V rámci uplatnenia rôznych metód pri výpočte potreby strojov na zabezpečenie vybraných pracovných operácií sa ako kritérium optimalizácie využívajú náklady na prevádzku strojov, ku ktorým sú pripočítavané aj náklady spojené s oneskoreným vykonaním pracovnej operácie stanovené so zohľadnením koeficientov včasnosti. Podstata takéhoto postupu výpočtu potreby strojov bola uvedená v predchádzajúcich častiach príspevku.
História vývoja optimalizačných metód
V krajinách, kde v minulosti, ale aj v súčasnom období prevláda veľkovýrobný charakter poľnohospodárskej výroby, sa rozšírili dve základné skupiny metód stanovenia zdôvodnenej potreby mechanizačných prostriedkov a to metódy normatívne a metódy podrobného výpočtu potreby strojov.
Normatívne metódy umožňujú podľa vypracovaných normatívov veľmi rýchlym spôsobom stanoviť jednoduchým prepočtom zdôvodnenú potrebu poľnohospodárskej techniky a niektorých ďalších doplňujúcich ukazovateľov pre oblasť rastlinnej výroby a na ňu nadväzujúce úseky ostatnej činnosti. Normatívy potreby strojov sú upresňované na základe aktuálneho vývoja nadobúdacích cien strojov, ako aj cien vstupov a výstupov poľnohospodárskej výroby. Pri ich stanovení sa vychádza predovšetkým z požiadavky efektívneho využívania strojov a ich vzájomnej prepojenosti v rámci podniku (forma nasadzovania ucelených strojových liniek).
Výhodou normatívnych metód je, že sú veľmi rýchle, ich uplatnenie je vhodné pre väčšie výrobné celky, ako aj pre plánovanie potrieb techniky na nadpodnikovej úrovni. Okrem výhod uvedených metód je potrebné spomenúť aj ich niektoré nedostatky. Tie vyplývajú z toho, že:
- nie sú spoľahlivé pre poľnohospodársky podnik s výrazne špecializovanou rastlinnou výrobou,
- je potrebné robiť korektúru výsledkov výpočtu v závislosti od konkrétnych výrobných podmienok podniku,
- normatívy sú viazané na určité typy strojov, pri ich nahradení strojmi novšími a výkonnejšími prestávajú byť údaje správne.
Pred rokom 1992 sa stanovovaním normatívov potreby strojov v podmienkach Slovenska zaoberal kolektív pracovníkov bývalého Výskumného ústavu poľnohospodárskej techniky v Rovinke. Po jeho zrušení sa problematikou upresňovania normatívov potreby strojov v našich podmienkach v podstate nikto nezaoberal.
V Českej republike sú k dispozícii normatívy potreby strojov spracované vo VÚZT Praha, ktoré je po určitej korektúre možno použiť aj v našich podmienkach (tabuľka 1). Okrem navrhnutých normatívov sú k dispozícii aj jednoduché programy (tabuľkové kalkulátory), ktoré ich umožňujú na podnikovej úrovni využívať.
Tabuľka 1: Normatívy potreby strojov (podľa VÚZT Praha)
Pri používaní normatívnych metód na podnikovej úrovni je potrebné si uvedomiť, že odporúčané normatívy potreby strojovej techniky platia pre nové stroje, ktorých využívanie bude na hranici ekonomickej efektívnosti (o jej výpočte sme už v predchádzajúcich častiach príspevku viackrát písali). Nakoľko ale v poľnohospodárskych podnikoch ešte stále prevažuje staršia technika, ktorá z dôvodov fyzického opotrebenia nedosahuje hodnoty odporúčaného minimálneho ročného využitia, počty strojov v podnikoch sú v skutočnosti vyššie a ich reálnu potrebu je vhodnejšie stanoviť niektorou z druhej skupiny metód, ku ktorým patria tzv. metódy podrobného výpočtu.
Pri týchto metódach je zdôvodnená potreba strojov stanovovaná tak, že mechanizačné prostriedky sú plánované konkrétne na každú pracovnú operáciu pri každej pestovanej plodine. Prepočtom vplyvu rôznych kombinácií pracovných postupov a podľa rôznych kritérií (napr. minimálna potreba živej práce, minimálne náklady, maximálny zisk,...) sa stanoví celková potreba strojov pre podnik. Uvedený postup je charakteristický tvorbou tzv. technologickej karty, ktorá obsahuje podrobné údaje o technologickom, technickom a materiálnom zabezpečení výroby.
Metódy podrobného výpočtu zdôvodnenej potreby strojov sú v porovnaní s normatívnymi metódami náročnejšie na prípravu podkladových údajov pre optimalizačný výpočet, a tým aj na čas, ktorý im treba venovať. Na druhej strane však získané výsledky z optimalizačných výpočtov sú veľmi presné.
Záver
V minulosti sa k stanoveniu optimálnej potreby výrobných prostriedkov na podnikovej úrovni pristupovalo spravidla pri zmene výmery poľnohospodárskej pôdy, alebo pri zmene štruktúry rastlinnej výroby. V uplynulom období spravidla väčšina poľnohospodárskych podnikov niektorou z vyššie uvedených zmien prešla. Aj v súčasnosti je ale potrebné neustále prehodnocovať úroveň efektívnosti pestovania jednotlivých plodín, k čomu sa dajú účelne využiť práve metódy podrobného výpočtu potreby strojov. Nakoľko dochádza k neustálym turbulenciám v oblasti vstupov a výstupov v poľnohospodárskej výrobe, je žiadúce v nadväznosti na vyššie uvedené neustále hodnotiť úroveň vybavenia podnikov technikou a na základe zistenia skutkového stavu prijímať opatrenia na jeho racionálne usporiadanie.
Aj keď názory na využívanie metód stanovenia zdôvodnenej potreby strojov môžu byť rôzne, predsa len je potrebné sa touto otázkou zaoberať. Nielen z pohľadu celospoločenského, ale najmä podnikového má význam poznanie skutočných potrieb technického vybavenia poľnohospodárstva. V mnohých prípadoch sa totiž ukazuje (na základe výpočtu prevádzkových nákladov napr. do technologickej karty to možno dokázať), že nie je potrebné za každú cenu sa snažiť na podnikovej úrovni o vlastnenie všetkých skupín strojov. V prípade dostupnosti technických služieb môže byť ich využívanie pre podnik vhodnejšie, ako prevádzkovanie vlastnej techniky.
Zostavovaniu technologických kariet plodín a možnostiam ich využitia na podnikovej úrovni sa budeme venovať v nasledujúcej časti príspevku.
