Úvod / Informácie / Živočíšna výroba / Hovädzí dobytok

Technologicko-chovateľské postupy pre agrolesnícke systémy chovu hovädzieho dobytka

08-01-2019
Ing. Matúš Hrebík; Ing. Ján Huba, CSc.; Ing. Vojtech Brestenský, CSc.; doc. RNDr. Milan Margetín, CSc.; Ing. Ivan Pavlík, PhD.; Ing. Miroslav Zahradník, PhD. | hrebik@vuzv.sk
NPPC – VÚŽV Nitra

Aj keď sa už v minulosti objavilo niekoľko pokusov o zadefinovanie tohto systému hospodárenia, jeho popis sa mení v závislosti od oblasti využitia. Niektorí zaraďujú agrolesníctvo do tzv. „Sociálneho lesníctva“, kde prítomnosť drevín na pôde plní určitý spoločenský účel. Iní ho dokonca vo svojej definícii zaraďujú k intenzívnemu hospodárskemu systému, ktorý poskytuje úžitok zo vzájomných vzťahov drevín a plodín resp. chovom hospodárskych zvierat.

Európska agrolesnícka federácia (EURAF) po zohľadnení mnohých foriem aplikovaných do praxe v jednotlivých krajinách definuje Agrolesníctvo ako integráciu drevín na tú istú plochu s poľnohospodárskymi plodinami alebo HZ, pri využití benefitov plynúcich z ich integrácie. Pričom stromy môžu byť vo vnútri parcely aj na okraji, prípadne formou zelených pásov.

Silvopasturálne pasienky v Agrolesníctve ich definícia a možnosti ich vzniku

V susednej Českej republike sa nedávno dokonca objavila snaha o zadefinovanie Českým spolkom pre Agrolesníctvo (ČSAL) ako spôsob hospodárenia na poľnohospodárskej alebo lesnej pôde, ktorý kombinuje pestovanie drevín s niektorou formou poľnohospodárskej produkcie na jednom pozemku a to buď priestorovo alebo časovo. Podmienkou je že zložky agrolesnického systému (dreviny, plodiny, zvieratá, prípadne iné) sú pestované, resp. chované s hospodárskym, environmentálnym alebo kultúrnym zámerom. V podmienkach slovenského agrosektoru predovšetkým však živočíšnej výroby, sa javí ako najvhodnejšie navrhnutie formy tzv. „Silvopasturálnych pasienkov“ v týchto systémov chovu vhodných do klimatických podmienok. Ako bolo už vyššie uvedené silvopasturálne pasienky predstavujú jednu z možných praktík vhodných aj pre podmienky mierneho klimatického pásma. Aj napriek tomu je možné v podmienkach mierneho pásma identifikovať niekoľko rôznych typov porastov, ktoré spĺňajú požiadavky vhodného silvopasturálneho manažmentu. Vhodný silvopasturálny manažment vytvára prostredie v ktorom dreviny, trávny porast a zviera sú vo vzájomnej symbióze a je možné plne rozvinúť ich ekonomický potenciál (Dwyer W., 2011). Ich zakladanie je možné na akomkoľvek pasienku. V krajinách, ktorých legislatívne normy to umožňujú, je možné naraziť aj na transformáciu lesných pozemkov na silvopasturalne pasienky. To znamená osvojiť si okrem tradičných chovateľských vedomostí aj poznatky z oblastí dendrológie, lesníctva, pedológie, ekológie a mnohých iných. Pre tento účel sa odporúča stanoviť si časovo ohraničený (päť a viac rokov) manažérsky projekt, ktorý bude viazaný na plnenie ročného plánu (cieľu). Chov hovädzieho dobytku v silvopasturalnych (AL) systémoch je v zahraničí pomerne rozšírený a zasahuje do chovu viacerých kategórií. U nás však žiadna legislatívna norma zakladanie takýchto systémov priamo neošetruje. Z toho dôvodu sú pre slovenskú verejnosť častokrát neznáme. V nasledujúcej časti si preto opíšeme základné možnosti chovu troch najpreferovanejších skupín hospodárskych zvierat. Agrolesnícka  prax najčastejšie ponúka niekoľko rozdielnych spôsobov vytvárania silvopasturalných systémov využívajúcich súlad dreviny, zvieraťa a trávy prostredníctvom niekoľkých jedno-radových resp. viacradových línií drevín kopírujúcich hranicu pasienku. Rovnako však môžeme naraziť na špirálovité rozmiestnenie drevín po ploche, šachovnicové, prípadne prepracované kombinácie viacerých. V závislosti od plemena či úžitkového typu sa zakladajú na priľahlých alebo vzdialenejších pasienkoch.

Obr. 1

Detailný náhľad na vybrane spôsoby chovu v Agrolesníckych  systémoch

Koncentrácia drevín (hustota výsadby) sa pri zakladaní AL systému mení v závislosti od chovaného druhu, kategórie a produkčného zamerania drevín. Pri hovädzom dobytku sa v praxi pri vysádzaní drevín stretávame s nižšími koncentráciami zvierat a pri menších HZ sa hustota môže zvyšovať. To znamená, že aj vzdialenosti medzi jednotlivými drevinami sú v závislosti od konkrétnych podmienok rozdielne. Pri hovädzom dobytku a iných prežúvavcoch sa tak vzdialenosti medzi jednotlivými líniami pohybujú na úrovni 7,5-12m a rozostup medzi drevinami v jednej línií 2,5-4,3m pri jednoduchších systémoch. Pri komplexnejších systémoch zložených z rôznych typov línií tak je možné naraziť na medzilíniové vzdialenosti dosahujúce 20, resp. 30m. V chove ošípaných a hydiny je pre ich nižší telesný rámec viac možností zloženia AL porastu. Napríklad pri transformácii ekologického chovu ošípaných na experimentálny AL chov zložený z vybraných druhov (agát čierny, vŕba, topoľ, hrab, gaštan, javor) je pri produkcii guľatiny (10-12 rokov) hustota výsadby 200-300 ks/ha pričom vzdialenosť medzi jednotlivými drevinami je 3-4 m a medzi radová vzdialenosť 16-25 m. Naopak, pri produkcii palivového dreva s dĺžkou cyklu 5-6 rokov je hustota výsadby 1500-2000 ks/ha s medzerami 1,5-2 m x 3,0-3,5 m, pričom pripomína nevyhnutnosť vytvoriť dostatok miesta na kŕmenie a napájanie. Obdobným spôsobom chovu je aj umiestnenie línii drevín na okraj výbehu respektíve chov v lese prípadne na jeho okraji lesa. Posledný spomenutý sa však v praxi využíva len v populáciách autochtónnych plemien ošípaných. V európskej Agrolesníckej praxi môžeme hovoriť o populáciách ošípaných plemena mangalica a velta. Rovnako tak populácia mangalíc v ktorej chov je typickým pre Maďarsko a niektoré oblasti Slovenska. Niektoré tradičné (extenzívne) chovy mangalíc spĺňajú definíciu Agrolesníckych systémov. Silvopastural je tak neraz situovaný v blízkosti farmy na pozemku, kde boli umelo vysadené, alebo resp. na pozemkoch s pôvodnými druhmi drevín. Plemeno celta sa už tradične chová pod starými dubmi. Mäso týchto plemien sa v porovnaní s inými plemenami ošípaných vyznačuje vysokým obsahom zdravších mastných kyselín a rozdielnymi chuťovými vlastnostiami, preto sú využívané na produkciu regionálnych špecialít.

Vybrane preventívne opatrenia v chove

Požiadavky na prevenciu sa pri jednotlivých druhov zvierat do určitej miery prekrývajú ale zároveň si každý druh vyžaduje určité špecifické opatrenia. V prípade nižších vekových skupín drevín sa napríklad pri všetkých druhoch HZ odporúča určitá forma ochrany kmeňa a vetiev drevín (ohrady, pletiva, el. oplôtky...). Tá pri včasnom podchytení prípadného ohryzovania zaručí zabránenie značnej ekonomickej strate v produkcii drevín. Rovnako tak nadmerné ohryzovanie vetiev v rannom veku drevín môže spomaliť, resp. úplne zastaviť rast dreviny. Napríklad už len ošípané sú schopné spôsobiť poškodenie na drevinách presahujúc úroveň 1 metra (obdobne pri ovciach). Špecifickým opatrením sú napríklad opatrenia v chove ošípaných, kde je nevyhnuté zamedziť rôznym formám neželaným interakciám medzi ošípanými a populáciou divej svine (úteky, kríženie, choroby). Zároveň môžeme spomenúť špecifické opatrenie ochrany pred dravcami v chove hydiny, ktoré sa uplatňuje pri mladých drevinách.

Obr. 2

Ošípané si pokojne ryjú v medziriadkových medzerách porastov energetickej vŕby

Kŕmenie a ekonomické aspekty chovu

Agrolesnícka prax potvrdzuje, že správnym manažmentom farmy je možné rovnako efektívne riadiť niekoľko desiatok jedincov ako aj stádo 120 dojníc. Takáto veľkosť stáda nám predznamenáva, že podmienkach SR sa do Agrolesníckeho hospodárenia mohli rovnako zapojiť začínajúci farmári a malé farmy rodinného typu hospodáriaci v extenzívnom systéme a časť podnikov hospodáriacich v polointenzívnom systéme. Samotný spôsob kŕmenia HZ sa spravidla viaže na plochu silvopasturálneho porastu avšak v závislosti od druhu či podmienok konkrétnej farmy je možné v praxi využiť rôzne spôsoby kŕmenia(kŕmnych vozov, potrubí, zásobníkov a traktorov) na prísun kvalitnej kŕmnej zmesi k zvieratám nižších vekových kategórií. Tento spôsob sa tak objavuje pri porastoch, ktoré prešli transformáciou z ekologických chovov napríklad gravidných a dojčiacich prasníc, kde je pre správny štart prasiatok nevyhnutné zabezpečiť neustály prísun kvalitného krmiva. V tomto prípade prasnice využívajú plochu silvopasturalneho pasienku ako zdroj doplnkovej výživy. Obdobným spôsobom je zapracovanie doplnkových druhov rastlín a drevín do samotného Silvopasturalneho porastu už pri jeho projektovaní. Vhodným výberom jedného či viacerých druhov je možné opadmi plodov, hľuzami a inými požívateľnými časťami vegetácie resp. u niektorých druhov aj živočíšnymi bielkovinami zabezpečiť celoročné pokrytie časti výživových potrieb zvieraťa. Zelene časti niektorých drevín sa vďaka hlbšiemu či hustejšiemu koreňovému systému stávajú obsahovo bohatým zdrojom krmiva s vyšším podielom makro a mikro elementov. Tento efekt sa uplatňuje aj pri chove dojníc. Produkčné AL prostredie zároveň môžeme využiť na výrobu špecifických regionálnych výrobkov v domácej predajni respektíve v regionálnej maloobchodnej sieti v kombinácii s pestovaním drevín. V období od založenia až po samotný zber je možné takýto typ krajiny využiť na rozvoj agroturizmu. Nedávno realizovaný výskumný projekt zameraný na možnosti pestovania borievky (Juniperus communis, L.) na produkciu plodov, ktorý riešilo NLC Zvolen v spolupráci NPPC-VÚPOP na základe finančnej podpory Agentúry na podporu výskumu a vývoja (APVV) zároveň potvrdzuje, že ochrana slovenskej borievky je najefektívnejšia pravé prostredníctvom spásania špecifických populácii oviec v tzv. „borievkovom“ pasienku. Takýto pasienok opätovne vytvára priestor pre rast pracovných miest na vidieku. V chove hydiny sú schopné niektoré druhy drevín prvé úrody vyprodukovať už v 1,2, resp.3 roku života(rýchlorastúce dreviny a ovocné dreviny) pričom porasty niektorých rýchlorastúcich drevín je možné zozbierať aj opakovane. Produkcia jabĺk zo silvopasturálneho chovu kúr je závislá od využitia dvoch a viacerých odrôd jabloní. Doterajšie výsledky AL výskumov získané z modelových chovov totiž ukazujú rozdielne stupne reakcií na tento systém v meniacich sa podmienkach. Inými slovami okrem toho, že každá drevina reaguje inak v jednotlivých ročných obdobiach dochádza aj k zmenám v produkcií v závislosti od vzdialenosti od haly. Niektoré odrody tak dosahujú vyššie úrody v blízkosti haly a so zväčšujúcou sa vzdialenosťou klesajú a pri iných je to naopak. V kŕmení sa v tomto prípade hydiny uplatňujú aj živočíšne krmiva. Pri produkcii guľatiny rozdielneho objemu hovoríme spravidla o 5 a viac rokoch.

Obr. 3

Hydina v ovocnom sade

V Európe ktorá je prepletená komplexmi rozsiahlych konvenčných fariem, môže doterajší nízky objem získaných poznatkov o AL systémoch na prvý pohľad tlačiť ich vhodnosť do pozície malých rodinných a stredne- veľkých fariem. Ich možnosti sú však rozsiahle a určitým spôsobom sa už aj v súčasnosti podieľajú na budúcich podobách časti konvenčných fariem. Svedčí o tom aj vytvorenie pracovnej skupiny na úrovní EIP-AGRI. Aj keď si uvedomujeme, že Agrolesnícke systémy nikdy úplne nenahradia klasické veľkofarmy, ďalším získavaním poznatkov v oblastí silvopasturálného chovu HZ sa môže vytvoriť prostredie, v ktorom bude popri farmách hospodáriacich klasickými systémami chovu fungovať aj sieť AL fariem rôznych veľkostí. Tie poskytnú konzumentovi dbajúcemu na pôvod potraviny regionálne špeciality zo zvierat chovaných v AL systémoch. V závere treba podotknúť, že uplatnenie týchto systémov v podmienkach Slovenskej republiky predstavuje spôsob ako inovovať produkciu zároveň prostredníctvom precízneho dizajnu prispieť k rozvoju slovenského vidieka.